on the road

NEW year ...life... kickoff...resolutions ...and rite of passage...

2010-02-01T15:22:00.028+01:00

Year of the Tiger exchanged the Year of the Buffallo promising to have the characteristics of a tiger: courage, power, passion and who knows what else. It is said that hot passion meets the cold steel with the arrival of this year promising that things will get in motion:)

For each of us the transition of years is a time when we recapitulate, chew over our past year´s actions and we look up at the new upcoming year with hope, that everything will change and will be better. So here come the resolutions like no more cigarettes, more gym, more relax, less junk food, definitely a diet, be more stressproof...etc... all the same over and over again:)

For me the transition of years represented another change ... I left behind my Dubai life and decided to come home ... it was rather a coincidence that my homecoming fell on this transition period. And thus it has somehow become my private rite of passage. This universal phenomenon (and anthropological term) represents a ritual that a person must go through in order to progress to the next stage of his or her life.
Mr. Arnold Van Gennep, the father of the concept, would be happy to know that I have given his term a new broader meaning :) Or maybe he wouldn´t ...

So here I am going through all the phases of the rite: separation, transition and incorporation. My separation phase wasn´t only symbolic since I was moving from one place to another even changing roles and statuses (not on Facebook!!!). Since in this phase a ritual of detachment from the "familiar" is needed here I can go with return flight or with all those boxes stuffed with my belongings that were sent home... or maybe a residence cancellation (which hasn´t been done so far, so maybe therefore I am stuck somewhere in-between:) ) Before I reach the final phase of incorporation and accept my "new me", my new, identity I need to struggle along the second phase of transition. If a picture was needed to describe this phase I am sure it would be my photo :). Transition is characteristic by being a period between states. Literally you have left one place or state but you still haven´t entered the next one. And this transitional period exactly represents where I am stuck at the moment – my private twilight zone.

I am trying to figure out what move to make, which direction to go and although I am willing to go I am sort of paralysed in this no man´s land. Standing on this crossroad I am looking for my private ritual to say goodbye to the separation phase in order to enter the last phase. But as one of my favorite poems goes:

“ When you set out on your journey to Ithaca,
pray that the road is long,

full of adventure, full of knowledge…

Pray that the road is long.

That the summer mornings are many, when,

with such pleasure, with such joy

you will enter ports seen for the first time…”(Constantine P. Cavafy)

Bearing this in mind I know that I have set out for a journey. I am gonna go through my private rites of passage many more times in my future life and probably gonna be asking the same questions as now…but I know that this is a process and not a destination.

Therefore I am not worried that I am stuck in some liminal phase.

As a matter of a fact I´m gonna buy some fancy postcards and send it to all of you from my no man´s land :)
I hope they have some post office in this phase:)

Veeery beery meery Xmas :)

2009-12-23T17:42:00.000+01:00

We all enjoy challenge ...

2009-12-14T17:49:00.003+01:00

Change is the only sure thing about life. Almost two years ago I packed my suitcases and decided to meet my personal challenge, leaving my whole previous life behind. I came to Dubai to broaden my knowledge in various working fields but I have learnt a lot mostly about myself. I realized that I am capable of doing things I have never done before, that I can overcome my own shadow and leave the worries behind... I needed to prove myself (and probably others) that I can do this and that I can conquer my personal limitations and that was my permanent engine.

I cannot even remember the first six months here ... it was a constant nuthouse. Trying to integrate into this bustle of Dubai life and focusing on work I didn´t even have time to look around so I was just technically taking no notice of the fact, that I am in Dubai - a place quite worth to be discovered (if you know what to look for). So I adopted a feeling that there is nothing to do, nowhere to go ... probably just because I was too tired or too lazy to look for it. So I was sort of postponing everything to some mythical time somewhere in the future...when there will be less stress, more options, better conditions, more friends, nicer weather, cooler water in the sea ...

It took me some time to realize that the time is NOW. That all these little delights can be found within every day.... suprise, surprise...even in Dubai:) So looking back to the past, and having a chance to do so, I would probably change some aspects of my life here. Sitting on the sofa in our vila some ideas have already crossed my mind. Here we go:

I would definitely more enjoy all the weekends here
I would start off road driving much more earlier and spend more time in desert
I would wake up early in the morning and go to the beach ...for a walk...for a coffee...
I would probably enroll that kayaking course :)
I would definitely take more pictures than I did
I would finish my advanced level diving...and actually go diving:)
I would quit bitchin´that there is nothing to do
I would start learning Arabic
I would cross the borders of UAE and look what is behind :)
I would ....ehm... I just keep this one for myself

....I would jump from every mountain, I would sail the seven seas, I would fly up in the sky.... (if God was me) ...as the lyrics goes in one of my favourite songs:)

So, here I am, six more days to go and in front of another challenge. I don´t know precisely where it takes me or where not but the first step, to leave Dubai, has been taken already. And as Martin Luther King said: "You don´t need to see the whole staircase to take the first step".

I would stop here since I need to go and find out which one of the above mentioned ignored things I can accomplish in six days:) But I´ll be back.....

My very first English blog entry....or what is the Dubai challenge like...

2009-10-11T11:45:00.003+02:00

Half a year ago I wrote this couple of words for our company magazine under the title "Blogger´s confession" ... well let me share it with you and celebrate my very first English blog entry:) Kindly apologize my mistakes ...cannot be perfect in all aspects:))))

"As a lot of you know since my trip to Mexico an idea to start my own blog has crossed my mind. And here I was, by following a quote of David Livingstone saying: „I am prepared to go anywhere provided it be forward“ I started to put together the first sentences to move me forward . Writing that blog became a part of my daily routine, it helped to retain my memories, it was my way of comunicating with people who could not experience and see what I did and to share my perceptions. One could not imagine how much time I spent finding the right words to express flavours or to describe feelings. As long as I came back from Mexico I did not know that the blog became „popular“ and that my friends are forwarding the link to other friends. All of a sudden I kept receiving e-mails asking me to write more, not to neglect the readers of the blog so it has somehow become a commitment to write an entry.

When I decided to accept a job offer in Dubai it was a good chance to bring the blog back to life and carry on sharing my impressions. The style of all my entries was rather lightened because I was more than sure that people would like to read more about positive stuff than negative. So I tried to stick to the style exchanging only Mexico for the UAE. However, my very first Dubai entry was a big dissapointment for everyone who has read it. It was not lightened, it was rather depressive and full of despair but I could not help myself since I wanted to be honest. Everything was in a mess, my life was turned upside down and I was not sure whether I really want to jump in at the deep end! Somehow I managed to live this through and got back to the lightened style of writing, mentioning mainly positive impressions and funny memories so I could make people laugh and let them dream about other corners of the world where even the everyday reality MUST BE better.

There is just a few people who know that life is not that easy here as it seem to be from my blog. Life here can be compared to a proverbial quixotic fight against windmills. And to be honest, waking up in Don Quijote´s shoes every morning is not really what I want to face each day. The well-know windmills are hidden everywhere in different shapes. The morning here cannot do without being a part of a road rage, trying to avoid car accident every five minutes. If you steel yourself for that you have a chance to stalk into office with a smile. Then the phone calls will come where every second one is a tele-marketing stuff offering some good rates for hotels, wellness oportunities etc... Then you need to go to bank, or to check if the accounting company did totally forget that we exist, not answering e-mails, phone calls..and here comes the bank appointment where we sit for three hours, explaining that all these papers were signed two months ago and that we really need that account, and no we are not interested in another seven packages, yes we wish to have credit cards, and again the same papers are submitted which we got rid of a months ago. Then a report needs to be sent to the HQ that not we are not joking, but we really cannot get to the money, that the estimation of two-weeks time to activate account was completely wrong and we are scheduled for another 15 appointments with different departments and passing a mirror I am realizing that I was honoured with a knighthood of the same kind as Don Quijote was!!!

T o be honest to you, most of the time I am desperate. Am I really going forward? Writing that blog in lightened style I am giving a pretence to whoever it reads, that the life here is undemanding, that we are not spending 15hours a day in the office, that I have time to go diving every day, that I do not need to open a laptop during the weekend, that we are not undergoing a „battle for life“ here and that lying on the beach is our daily routine.

Let me finish using words of Don Quijote again who said that :“ Where one door closes, another opens“. And this is exactly what we are trying to do here. It takes lot of knocking on the door or facing the closed door, but we are trying to open the door for all of us, whether they represent new personal or business achievements. All it needs is a bit of understanding and support.

Most of this painful daily routine appears in my blog entries but wrapped in sharp-witted style so I admit that the person who reads the blog and is not present here can come to believe that we live like in clover here :)
I´d rather re-think the style of writing the blog entries:)".

Well, the latest update is that there are 2 months to go ... and my contract here is over...and so the Dubai life is:) I´m not sure now if this is the very first and very last English blog entry at the same time ... it depends...but I hope you gonna like it:) It was rather a difficult delivery:)
J.

Ex post...

2009-10-09T19:48:00.001+02:00

Otázku ci uz neblogujem, som za tých par mesiacov, čo som nepísala, počula velakrat. Neprestala som blogovať, neprestala som cestovať, neprestala som vnímať veci ... Prišlo však obdobie, kedy bolo treba riešiť veci, čo fakt vie napísať len živoť a nič sa mi nezdalo dostatočne vhodné, dobré, pekné a zaujímavé na to, aby som to sem písala a podelila sa o to...boli proste veci dôležitejšie ... za tých 9 mesiacov som absolvovala koncerty, zvládla nájazd mami, krstnej a ségry, ktoré ma vytrhli zo šedej reality a keď už bola dubajská rutina neúnosná letela som domov, co sa stalo presne 3x... a presne 3x som sa sem aj vrátila.... vyliezla som na kopce a aj z nich zliezla, prečítala som všetko čo sa mi pod ruku dostalo... stretla nových ľudí a ustála aj väčšie a menšie personálne zmeny v mojom živote...

No a tak som zase v Dubaji , kedy sa môj pobyt preklopil do svojej poslednej fázy, čo ma seriózne núti si to všetko v hlave zrekapitulovať ... či to stálo za to, či mi to niečo dalo, čo mi to vzalo...atď... ale toto vám sem písať nebudem, na to zvolám samostatnú tlačovú besedu :) Keď tu zrazu, avšak...zachcelo sa mi písať a rozhodla som sa, že privediem svoj blog opäť k životu. Comebacky nebývajú ľahké, nevyhneme sa porovnávaniu kvality príspevkov minulých s dnešnými a asi nebudeme mať ani bohvieaké PR ...ale snáď vám zatiaľ postačí moja prinavrátená chuť písať:)

Nechce sa mi písať o veciach, ktoré sa za tých 9 mesiacov stali... bolo ich rozhodne nemálo a pokrývajú teda široké spektrum rozličných zážitkov a vnemov. Som tu len pár dní po dlhej dovolenke na Slovensku, neviem ešte čo všetko ma čaká a neminie(veď kto by to aj chcel vedieť). Chcela som len napísať nejaký odkaz aby ste vedeli, že som pri živote, v celkom povznesenom stave a že písať budem :)

Môj druhý dubajský október sa nesie zatiaľ len v pracovnom duchu... domov na dovolenku sme leteli pred mesiacom, takže majoritná časť Ramadánu šla tento rok pomimo nás ... znovu môžeme chodiť na obedy všade naokolo, nemusíme sa krčiť v autách, keď sa chceme napiť, na cestách nás neohrozujú hladní a smädní pološialení postiaci sa moslimovia... ktorí vlastne aj v bežné dni jazdia tak isto. Zostali sme tu zase traja ...tak ako sme začínali. Zdá sa že kruh sa uzavrel a tí, ktorí sme tu bojovať začali, tento boj aj dokončíme...s menšími či väčšími traumami...ale dobojujeme. Neviem, či sa hodíme do popisu „bojovníkov proti kríze“ :) ale vytrvalí určite sme. Za 2,2 mesiaca sa vraciam domov...na rodnú hrudu... na čo sa véééľa teším a asi tak isto sa toho aj obávam. Opäť pôjde kufor hore na skriňu, túlavé topánky pôjdu pod posteľ a začlením sa do bežného života na rodnej hrude. Tento krátky úvodný monológ pred novou fázou blogu ukončím slovami z jednej hry Gunagu .... „domov je všade tam, kde je Internet“...

Takže kým som tu, budem písať z Dubaja o Dubaji a o veciach s tým súvisiacich...ale kde bude „doma“, to ešte neviem :)

Idem doštudovať tie off road trasy v okolitom púštnom teréne, lebo ma svojou návštevou poctí opäť moja drahomilená sestra jediná ...takže sa idem na to zodpovedne pripraviť :)

This blog is under construction :)

2009-10-09T18:37:00.002+02:00

Na texte sa priebežne pracuje ... a blog sa resuscituje:)

Januarove blues

2009-01-19T22:09:00.021+01:00

Živo si pamätám deň keď mi v lete volala moja Hana z letiska vo Viedni, že ju nechcú pustiť do Kanady a že či môže priletieť za mnou... veď jasné prečo nie? A tak mi tu pristála o 6 mesiacov neskôr, týždeň po mojom návrate - pripravená spoznávať zákutia tohto mesta... Ja v pracovnom kolotoči stále ale pripravená ukázať čo sa dá a čo stojí za to!!! Ubehlo to ako voda a ja som bola konštantne v eufórii z toho, že tu mám takúto "starú" (pardóón!) spriaznenú dušu... a samozrejme, že som jej chcela dopriať tie isté pocity, ktoré mám z toho či onoho miesta ja! Tak sme si to strihli na večeru do Madinatu... čo je ten veľký "umelovybudovanýhistorickýkomplex", ktorý slúži ako kvalitná pastva pre oči turistov... štýl sa mu uprieť nedá, takže aj ja naň rada položím zrak:)!

Jedno japonské príslovie hovorí... "ak ti nie je jasný charakter človeka, pozri sa na jeho priateľov"... a ak by počas tohto krátkeho pobytu tu mali Hanu hodnotiť podľa mňa a mňa podľa nej, tak by to nebolo ďaleko od slov, ktoré použil jej ocko, že miestami sa to podobá až demencii:))))) No a v tomto duchu sme tu strávili pár spoločných dní a večerov. Ochutnali sme čo sa dalo z libanonskej i inej kuchyne, vyfajčili vodnú fajku u nás na záhradke... vybrali sa na trh, do púšte ba i na lodičku.... vlastne všetko sa to zbehlo asi takto: s Maťom som vybartrovala, že keď nás zoberie do púšte, kam sa ja sama neodvážim ešte a neviem či vôbec trafím, tak mu zoženiem film čo chcel - a keďže Hanulka film doniesla, šlo sa v piatok ráno do púšte! Zvolili sme celkom easy trasu, čiže nejazdili sme šialene po dunách ale sme proste šli púšťou, ja držiac mapu, rátajúc kilometre podľa nej... niekoľkokrát zle navigujúc ale inak pohoda. Hneď po východe slnka, nás cesta zaviedla k dostihovej dráhe, kde namiesto koní stretnete ťavy...a ťavičky lebo tam boli aj nejaké juniorské družstvá! Tak sme vytiahli foťáky a fotili čo sa dalo...zbiehali sa tam jednotliví "džokeji" so svojimi zverenkyňami, ktoré boli zabalené v rôznofarebných dekách...no neviem či to bola nejaká zimná úprava alebo len aby im svaly nezachladli!!!Lokálni šviháci nás dokonca na raňajky volali...ale keďže sme chceli stihnúť prejsť celú trasu až do emirátu Ras Al Khaiman, museli sme túto dobrodružnú skúsenosť oželieť! Takže sme zliezli do púšte, ktorá nás vážne veľmi priateľsky privítala... počasie bolo veľmi príjemné a po výdatných dažďoch na púšti kde tu vyrazili zelené rastlinky rozličného charakteru, stretli sme veľa lokálnych obyvateľov na ťavách...ktorí mali ale všetci obďaleč odparkované svoje džípy od obrovských až po megaveľkééé... Z Dubaja, sme pozvoľna prešli do susedného emirátu Sharjah, potom do Ajmanu a nakoniec sme v diaľke videli kopce z Ras Al Khaiman, emirátu kde sme sa otočili a šli naspäť. Cestou v púšti sme zišli z cesty, lebo som asi skvele navigovala... a samozrejme ten sprievodca bol už "starý" takže niektoré záchytné body ako "5 stromov naľavo" alebo "červené oplotenie napravo" nieže neexistovali, ale tam už teraz stála dedina, prípadne tam bola vyasfaltovaná cesta!!! Zastavili sme sa pri jednej palmovej farme, kde sa Maťo rozhodol, že ide kúpiť ďatle! Samozrejme, že po anglicky tam nikto nevedel, my po arabsky vieme slová, ktoré sa do zdvorilostnej konverzácie nehodia, takže nastúpili ruky a nohy... Maťo tam proste vošiel, brána sa za ním zavrela a ja som ďakovala bohu, že mi stihol dať aspoň klúče od jeepu:)))) Potom sem-tam zvnútra zakričal, že je OK, že niečo kupuje ale že nevie čo to je... že mu nič nehrozí... a že nevie, či to bude vôbec jedlé! Víťazoslávne vypochodoval z brány s plnými dlaňani niečoho čo vyzeralo ako kaleráb... tak sme sa dozvedeli, že to boli výhonky mladej palmy...bolo to celkom sladké..chutilo to podobne ako cukrová trstina... sme sa ale náramne bavili na tom, že prečo sa tí domáci na nás tak šklabia...dúfali sme, že dožijeme aspoň cestu domov:))))
Nedostavili sa žiadne žalúdočné ťažkosti, žiadne známky bioterorizmu... do RAKu sme došli v plnej paráde...sadli sme si na kávičku... pofotili ulice... podiskutovali na tému "čekoslovakia" a otočili to späť do Dubaja. No ale skoro by som zabudla, ako sme zaparkovali jeep na pláži rovno vo vode a s lietali sme tam ako bláznivé, skákali vo vode, strašné pózy hádzali na fotkách... až sme si zase vyslúžili zápis do kolónky "dementné". JA som si vyskúšala šoférovať tu veľkú kravu FJ Cruiser v uliciach mesta...dokonca ma policajti zastavili ale snáď za úsmev mi prešlo aj to, že som moc v zákrute gumami hvízdala..:) Večer grilovačka už v polospánku... Ráno sme sa vybrali do starého mesta... pobehať trošku trh a samozrejme na lodičku..počasie bolo kráásne... Hanka mali výstrih ako stvorený na to, aby sa promenádovala po tom trhu, plnom hormonálne nevyrovnaných príslušníkov rozličných národností...takže hneď na začiatku sme kúpili šatku a omotali jej všetko čo sa dalo:) Na trhu sme si to užili ako sa patrí... zjednávali sme čo sa dalo, kupovali darčeky a spomienky pre toho a tú...Hankin ocko si dokonca hrdo odnášal z trhu lokálny oblek dish-dashu...ze bude doma sediet pred odchodom a lákať zákazníkov... potom priložím link na google map, že kde majú obchod aby ste to šli skontrolovať:)))))
Zbehli sme na kávičku kde sme si s Hankou dali povinne náš milovaný keksík MILA... z čoho sa už pomaly stáva tradícia a vláčime ten keksík s nami všade kam sa dá! No a potom šup na abru..na malý loďkotaxík, ktorý nás hoďku vozil po celej zátoke...fotili sme ako šialené zase, ja Hanu, Hana mňa... spolu sme fotili budovy a lode... a vodu :) Spoločný čas nám utiekol rýchlejšie ako šla naša loďka po vode... Hanka sa vrátila domov, plná dojmov z tohto pobytu a ja som po dlhom čase zase písala niečo pozitívne o Dubaji:) Hanulka nerozprávaj každému ako je tu "dobre"...lebo neviem kde vás všetkých ubytujem:))
Nabudúce to bude o leteckej show v AL AIN... a iných vskutku neobyčajne obyčajných zážitkoch z tejto časti sveta...ktorá je tiež postihnutá globálnou krízou:))) Jeden by neveril.....

Back on track

2008-12-19T07:27:00.019+01:00

Drahí moji všetci, ktorí toto čítate... Tento príspevok mal pôvodne niesť názov "41 príspevok, 1 deň do odletu, 4 dni do Vianoc...a ine" a uprimne netusim v akej čiernej diere sa stratil ten čas medzitým ako som toto začala písať a dnešným dňom. V duchu čínskeho príslovia "čas otvára brány tomu kto vie čakať"...vám teda prinášam udalosti a komentáre z arabského polostrova ....kedže ste tak dlho čakali:) Udalosti, ktoré spôsobili zanedbanie tohto virtuálneho občasníka sa zbehli v nasledovnom poradí: absolvovali sme CZ&SK vianočnú párty v Dubaji, kde sme vlnili bokmi na hitovky od Káju Gotta či Buty alebo iné vypalováky, ktoré tu znejú tak úžasne....zažila som beh na firemnú večeru, ktorá bola na lodi, odletela som domov nasať vianočnú atmošku, tešila sa zo snehu a zjazdila pár svahov aby som sa s príchodom Troch Kráľov zase vrátila na dubajskú pôdu. Dva týždne prešli ako voda a s vyštípanými lícami od mrazov som sa presunula do teplého Dubaja, zažijúc asi 40 ° vý rozdiel! Dobrá rada, necestujte do Dubaja v termoponožkách:)
No a nech sa páči, som naspäť! Hneď ma tu zomlelo to byrokratické pracovné koleso, mám pocit, že ten prvý deň v práci som ani nebola vo veľmi bdelom stave a do toho všetkého ešte to pozvanie na Ománsku svadbu. Teraz sa všetci tešte, že o tom konečne napíšem.... a hlavne ja sa teším, lebo to už nebudem musieť každému zvlášť rozprávať :)! Ale najskôr vás trochu pobavím úsmevnou spomienkou na firemnú večeru na lodi, na ktorú sme meškali nielen trochu. Loď samozrejme vyplávala bez nás kým sme kvôli zápche dorazili na miesto určenia. Chlapík z lode mi dal inštrukcie, že po nás príde malá lodička, ktorá nás dovezie k veľkej lodi, na ktorú prestúpime. Tak sme tam stáli na brehu, hľadiac do diaľky ponad vodu a videli sme kadečo len nie malú loďku, ktorá nás mala dostať k veľkej lodi :). Po mojom ďalšom telefonáte, že kde je malá loďka, ktorá nás má dostať k veľkej lodi som opäť, zas a znova prehodnotila svoje znalosti angličtiny, nakoľko sme si tú malú loďku mali údajne zohnať sami!!!! Tak sa nás 5ks účastníkov rozbehlo tým smerom, kde boli zaparkované malé loďko-taxíky kde sa o nás bili jednotliví "vodiči"... každopádne po mnohých odmietavých odpovediach, že nie nebudú prenasledovať tú veľkú loď jeden ziskuchtivý predsa len prehodnotil situáciu, kázal nám nalodiť sa a vyrazili sme! Akože vždy som chcela nasadnúť do taxíka a povedať "sledujte to auto pred nami"...ale, že sa mi to stane s loďkou? Ale aj keby som chcela tak mu to nepoviem, pretože odkiaľ by som asi mala vedieť kam plávala tá veľká loď, Cleopatrou volaná? No každopádne sa ma pán "vodič zakaždým, keď videl nejakú loď v dostatočne blízko opýtal, či je to tá naša... :) Nebudem vás nudiť detailami, loďku sme našli a famózne ako vo filme sme prirazili k jej boku, loď zastala, otvorili nám dvere (keby sa dalo tak aj červený koberec vyrolujú) a slávnostne sme nastúpili na palubu, počas jazdy ako VIP členovia výpravy. Vnútri na nás hľadelo niekoľko desiatok párov vyjavených účastníkov zájazdu a korunu tomu nasadila pani, ktorá sa ma spýtala, či sa nám vážne potopila naša loď, keď sme museli prestúpiť na tú ich!!!!! Nuž veru áno, potopila!!!! Nechcela som jej kaziť radosť... Večera prebehla ako podľa brožúrky o firemnej večeri...a v pokoji sme sa rozišli do svojich domovov:)

Už to tak vyzerá, že ani z tejto strany roka nebude o zážitky núdza. Malik, pôvodne Lenkin známy, nás pozval do Ománu, konkrétne do Zoharu, na svadbu svojej sestry. S romantickými a naivnými predstavami sme sa vybrali na pár hodinovú cestu autom do Ománu - pri všetkej tej zápche na cestách a papierovačkám na colnici, nám to trvalo skoro 4hodiny sa tam dostať! Pobavene sme sledovali colníka, ktorého čoskoro určite vyhlásia za zamestnanca mesiaca, keď nielenže vôbec nevedel čo to tá SLOVAKIA je, ale ešte k tomu sme mu podali tri rozličné druhy pasov z jednej a tej istej krajiny! Takže zbierka pečiatok v pase sa rozrástla o tú z ománskej colnice... dorazili sme do Malikovej dediny, kde nám v stručnosti zhrnul, že čo sa bude diať a iné dôležité skutočnosti, z čoho sme v skrátkosti vyhodnotili, že svadba bola už včera a že vlastne dnes sa už nič závažné nekoná...ale že my ženy, v zložení 3ks zo Slovenska, jedna zástupkyňa Českej republiky a jedna z Británie, sa máme pripojiť k ženám do "stanu", kde má vraj dnes nevesta žúrku!!!! Nevesta si brala svojho bratranca ale pýtať sa otázky či je to bratranec z pravého či ľavého kolena sme radšej hneď zatrhli. Myslím, že v krajine ako táto, kde majú muži bežne niekoľko žien je príbuzenská terminológia citlivou témou, prípadne "bratranec" nemusí byť ponímaný v našom slova zmysle. Pojali sme teda dary, ktoré sme kúpili a vybrali sa slávnostne do veľkého stanu o veľkosti cirkusového šapitó, okuknúť teda situáciu. Etnológ vo mne mi nedovolil nezdokumentovať túto rodinnú udalosť...aké však bolo moje prekvapenie, keď som vyslovene dostala zákaz fotiť, a ak chcem niečo fotiť tak len malé deti.... Takže som spravila presne asi 7ks povolených fotiek! V skratke to zhrniem asi takto: vošli sme do stanu, hrdo prešli stredovou líniou za zvedavých pohľadov všetkých prítomných ománskych žien, zablahoželali neveste, boli sme usadené na vankúše, ktoré boli po obvode stanu a v tej iste polohe sme zotrvali pár hodín! Samozrejme sme boli veľmi rýchlo obkolesené davom detí, ktoré na nás pozerali a ja som ich veselo kŕmila cukríkmi...teda hroznovým cukrom, čo som mala náhodou v taške. Dokonca nás aj tancovať vyzvali, tak sme sa tam za výskotu všetkých prítomných žien zvŕtali v rytme songov Shakiry... asi presne 10minut, aby sme potom zase dlllho sedeli na vankúšoch! Celý čas nás mala pod patronátom Malikova sestra, ktorá strážila môj foťák a všetky naše pohyby... No a potom to už nabralo celkom rýchly spád...z letargie nás prebrala zablúdená armádna svetlica, ktorá skoro zapálila stan, v ktorom sme sedeli. Každopádne sedieť uprostred davu hysterických a kričiacich žien, že "horííííííííííííí", je tiež nezabudnuteľný zážitok! Potom prišla SMS, že náš Maťo si popálil ruku a že ho vezú do nemocnice... predstierajúc strašný záujem o jeho zdravie, sme sa všetky vytratili zo stanu aby sme zistili, že tá svetlica vyletela z ruky Maťovi a kvalitne ho popálila. Pozerajúc na naše smutné tváre, miestni hostitelia pochopili, že tu nemôžeme dlhšie zostať ale musíme urýchlene vyzdvihnúť "zraneného" účastníka zájazdu v nemocnici a ísť domov. Nikoho sme v ten večer nemali viac radšej ako Maťa,ktorý nás vyslobodil z toho stanu, kde sme sa usmievali pár hodín, nič nerozumeli... zdvorilostne prikyvovali a smiali sa keď sa smiali aj ostatní.... každopádne, hlavného obradu sme sa nezúčastnili, takže vám aj tak neviem povedať, aké vlastne sú tie ománske svadby... Možno nabudúce:)

No a medzitým sa stalo ešte to, že sem prišla na súdružskú návštevu Hanulka...ale o tom kam sme šli, čo sme videli a čo neuniklo našim objektívom až nabudúce.... :)

O tom ako začalo pršať, ako prišiel december a tiež o jubilejnom 40tom prispevku:)

2008-12-05T11:09:00.021+01:00

Presne 40krat premyslam, co vam vsetkym napisat aby som vas nenudila a nesklamala...a aby sa to tu nestalo len takou rutinnou záležitosťou. Vždy keď sem niečo píšem, myslím na strašne veľa ľudí, pretože nie každá informácia je pre každého relevantná... a tak sa snažím aby si tu každý našiel niečo ... takže tým som chcela povedať, že myslím na vás všetkých...:)))))) A keď dlho nepíšem, znamené, že pre vás zbieram infošky ... a fotky:)! No ale dosť bolo tohto emotívne vyčerpávajúceho intra... poďme rekapitulovať!

Odkedy som naposledy písala, udiali sa nasledovné veci: navštívili sme s Lenkou veľmi neplánovane ulice "starého mesta", kde som dostávala záchvaty eufórie s foťákom, prišla k nám do Dubaja zaparkovať Queen Elizabeth2 (zase jedna z tých NAJ vecí...) a prišli dažde...normálne regulérne prívaly vody, ktoré prišli predčasne, nakoľko pre Dubaj je takéto počasie typické až v januári!!! Aj toto vám píšem za zvuku hromov… a oblohu si spravodlivo rozdeľujú medzi seba blesky! Ale po poriadku…

To že pride Queen Elizabeth sme vedeli už dávno..dokonca sme mali v plane ísť pozrieť aj tú uvítaciu ceremóniu…ale nepodarilo sa! My sme na to dokonca zabudli. Lístok na jej poslednú plavbu stál niekoľko desiatok tisíc korún. Lodička skončila svoju púť cez niekoľko dekád, lebo im tu v Dubaji chýbala do zbierky NAJ vecí. Takže už skoro dva týždne je jej novým domovom dubajský dok, z ktorého už nikdy neodíde. Tri roky ju budú prestavovať na hotel v dokoch a potom ju privezú k pobrežiu “Palmy” a tam zostane na veky vekúce… Tak sme sa minulú sobotu vybrali sa pozrieť na “jej výsosť”, že teda zdokumentujem to a spravíme si výletík… vydali sme sa teda na cestu do prístavu kde sme tušili prítomnosť lode. Mne síce každá z tých, ktoré sme videli pripadala dostatočne veľká na to aby to mohla byť práve “ona”..ale Lenka stará lodná harcovníčka, ktorá strávila pár sezón na výletných lodiach, ma veľmi rýchlo vyviedla z omylu.

“QE2” bola postavená v Škótsku v 70tych rokoch a je považovaná za posledný z najväčších transatlantických “parníkov”. Za 40rokov slúžila najmä ako výletná loď i keď v 80tych rokov sa z nej na pár mesiacov stala aj vojnová loď, kedy sa na jej palube plavili vojaci a dobrovoľníci v bitke o Falklandy. Prešla vtedy nejakými kozmetickými úpravami, dostala nejaké heliporty a iné veci potrebné pre loď, ktorá ide “slúžiť vlasti”… a potom sa zase na nej vozili turisti aby ju napokon kúpil Nakheel (čo je obrovský realitný mamut, ktorý postavil všetky tie “palmy” a “svet” a iné umelé veci), ktorý ju prerába na hotel a zaparkuje ju k svojmu zrejme prvému výtvoru, k slávnej Palm Jumeirah. Každopádne lodička bola už vo vzdialenom doku a tak nebolo možné dostať sa k nej… z diaľky sme videli len jej nezabudnuteľný červeno-čierny komín, z ktorého sa stale dymilo … a v podstate mi bolo aj ľúto, že sa už na vodu nikdy nevyberie. Ale tak ešte je tu jej sestra Queen Mary 2, ktorá spokojne brázdi moria a oceány, naložená turistami.

A žiadnu fotku som neurobila… ani jednu jedinú…

No a kedže doky sú neďaleko starého “mesta”, tak sme sa rozhodli zájsť tam a trochu to tam okuknúť, keďže som tam poriadne ešte nebola..a Lenka tiež nie. Som dostávala strašné záchvaty eufórie, keď som videla tie davy ľudí v uliciach… už len fakt, že tí ľudia chodia a sú ich plné ulice ma privádzal do úžasu… a v konečnom dôsledku sme tam boli s naším autom menšina!!!! Tak sme to odparkovali a prechádzali sa tými špinavými uličkami, popri vode, kde stale premávajú lodičky v rámci “mestskej hromadnej dopravy”, postávajú tam davy ľudí a čakajú na svoj “loďko-bus”…zaskočili sme pozrieť aj na bazár, ktorý tiež pulzoval životom aj napriek tomu, že sme tam boli v čase modlitieb…zjednávali sme ceny, pásli si oči na tých rozličných farbách a vysvetľovali na počkanie, že nie, nemáme záujem o cingrlátka na brušné tance ani o všetky tie turistické serepetičky, že my tu aj tak žijeme a prídeme kľudne aj o týždeň… aj o dva…kým neznížia cenu ako my chcemeJ Fotky som zavesila na Facebook, ale nebudem zlá a dám ich pár aj sem... teda dala som :)

No a najzábavnejšie bolo keď nás s príchodom decembra navštívilo daždivé obdobie... to že to hlásili v rádiu, sme považovali za veľmi dobrý vtip... keď tu zrazu...avšak... ráno sa človek zobudí na dunenie hromu a na tichý dáždik... ! Sme boli v takej ráži, že sme vzali auto a šli naháňať oblaky a búrku na pláž s fotákom... ale kým sme došli na pláž, tak prestalo pršať a začalo zúrivo svietiť slnko. Ale to sme sa hlboko mýlili keď sme si mysleli, že dažďom je koniec... predvčerom ma o tretej ráno zobudil dážď, ktorý mi špliechal do izby... špliechal aj do kúpelne a jeho hukot som počula snáď odvšadial... o tretej ráno mi to štandardne zapaľuje pomalšie, tak som len zavrela jedno okno a šla som zase spať! Potom ma asi náhodne osvietilo (nejaký blesk alebo čo) a vyšla som z izby aby som videla, ža Martinovi úplne tečie do izby, cez otvorené okno... a aby som sa dole pozrela na to, ako sa nám do vily valí voda popod dvere... sme s Lenkou na seba nechápavo pozerali v tých pyžamkách.... No ale bolo treba zakročiť:)! Tak najskôr som tam decentne prikladala handru a voda tiekla a tiekla..potom som zhrabla deku... a nakoniec som nahádzala na zem všetky osušky, ktoré boli v mojom dosahu... a chodila som ich veľmi elegantne žmýkať do kúpeľky, kam som sa veľmi ladnými pohybmi šmýkala po mokrej zemi.... Vedľa v miestnosti, kde máme práčku a ja topánky nám započalo i zo stropu kvapkať... vlastne tiecť!!! Najlepsie je, keď mate vsetky kyble ulozene vonku na tom dazdi..ale nakoniec sme jeden nasli a zbierali vodu do neho:)))) Veľmi odvážne sme otvorili aj dvere von... a že padali aj krúpy to ma celkom v rámci Dubaja prekvapilo... Lenka vybehla v tom pyžame von, bolo asi tak 10 ° zrazu, niečo rýchlo odfotila a vrátila sa z toho veľkého "bazéna", ktorým bola predtým ulica, späť!!

Za polhodinu bolo po vsetkom... len nášho záhradného trpazlíka som našla ráno zaboreného tvárou v piesku...neviem či sa bál alebo ho zhodil ten vetrisko:)

Ráno sme sa vybrali autom pozorovať čo napáchala tá búrka...(ktorá sa mimochodom vrátila aj v ďalšiu noc)... na väčšine ciest boli obrovské čerpadlá, ktoré odsávali tie hektolitre vody... na slávnej Sheikh Zayed (6 prudova dialnica) sa proste stratili dva pruhy pod vodou (to by bol už u nás značný problém, nie?) ....vtedy je výhodou mať v Dubaji jeep...lebo tie "prízemné" vozy ako Porschátka a Ferrari, si teda dvakrát premysleli, či cez nejakú vodu pôjdu, keď nevedeli aká je hlboká:))))

No čo vám budem hovoriť, príbehy vskutku zaujímavé.... a to sme chceli ísť ešte na katamarán na more... obávam sa, že keby sme šli pri tom vetre a počasí, by som vám už teraz písala asi z Yemenu, kam by nás odfúklo.... ale o tom až nabudúce:)))))

P.S1: Fotky špecificky vytvorených vodných plôch po dažďoch, dodám neskôr!

P.S2: A keď už toľko na vás pri tom písaní myslím, tak mi tu možete nechať nejaký ten komentár aby som zase nemusela každému písať mail a pýtať sa ako sa kto má! Aj tak viem, že to číta každý komu to posielam... a dokonca aj tí, ktorým to neposielam:))))

O návrate na hrudu arabskú...a iných zvláštnostiach bežného života v tejto zemepisnej šírke

2008-10-25T07:20:00.007+02:00

Je sobota (dubajská nedeľa), 8 hodín ráno a ja píšem svoj 39 príspevok na tento blog... Tak som ráno vstala, namierila si to rovno do záhrady... presadila jazmín, poliala záhradu - dokonca som tam stretla aj motýľa a užívala si príjemné dubajské ráno. Vrátila som sa pred vyše mesiacom a zaradila sa späť do dubajského stereotypu. Ako veľké prekvapko ma tu čakala záhradná džungľa v podobe rozličných kríkov a kríčkov, malej palmy... záhradnej hojdačky a iných veselostí, ktoré vám vedia krásne spríjemniť deň po príchode z práce, alebo kam sa lenivo môžete zvaliť v takéto "nedeľné" ráno... takze teraz sa tu spoločnými silami snažíme vypestovať trávu - čo je neskutočné úsilie, keďže rastie na piesku:) Neviem, či by ma pred šiestimi mesiacmi napadlo, že budem v Dubaji hnojiť trávnik po víkendoch:) Medzičasom sme sa zase vrátili k potápaniu ... úspešne dokončiac ten banálny finálny test - a trošku sme sa hecli a pokračujeme do ďalšej úrovne...:) Now I am an advanced diver... absolvovala som nocny ponor a pripravujeme sa na navigaciu, co mi zvysuje hladinu stresu, nakolko ja a kompas, sa nemame moc v laske! Mi to tam pripevnia na ruku, povedia kurz a ze plavaj!!!A potom sa vrat tym istym kurzom...najlepsie je to potme, pretoze tam fakt nevidim kadial plavam... a marne hladam nejake plutvy okolo seba:) Ale tak asi som to pochopila spravne, kedze som sa aj vratila odkial som prisla, aj som sa uspesne vynorila nad vodu:)

Kupili sme si vianocny stromcek...a kedze Lenka nemohla vydrzat, hned sme ho aj postavili, vyzdobili, rozziarili...takze funguje ako dodatocny svetelny zdroj v nasej obyvacke... ludia sa nestacia cudovat, ale v podstate si aspon predlzime tu radost zo stromceka z par tyzdnov na par mesiacov:)) Salonky sme tu vsak nezohnali... :)

Premyslam co sa tu este za ten cas stalo... medzicasom posilnila nas pracovny tím Lenicka a Pavel, cim sa znacne zvysil humorny faktor v nasom kancli... a tiez sa zvysil prisun muffinov do officu, lebo Pavel si snad kazde rano privstane a nejake upecie:)))) No a podarilo sa nám navštíviť novootvorenú atrakciu mesta Dubaj - Dubai Mall! Pre zmenu najvacsie nakupne centrum na svete, lokalizovane rovno pod "nohami" Burj Dubai, najvyssej budovy sveta...zatial. Ma len takych 160 poschodi a konci to niekde v oblakoch na 818 metroch... ak sa tam hore nieco stane, to uz teoreticky musia volat do Houstonu, pri tej vyske:)!

No ale Dubai Mall...spravili sme si rodinny vylet s Martinom a Lenkou...rozumejte par hodinovy, kedze to ma rozlohu 50tich futbalovych ihrisk!!!! Kazdopadne sme šli po jednej konkretnej atrakcii, ktorou je Aquarium & Discovery Centre, umiestnené priamo v nákupnom centre. Pod akváriom sa v tomto ponímaní myslí, 33 metrov dlžky a 8 metrov výšky... a a samozrejme zápis do Guinessovej knihy rekordov, za najväčší akrylový panel - čo je vlastne tá sklenená stena, cez ktorú sa na vás tlačí 1Omiliónov litrov vody a pláva si tam údajne 33 tisíc rozličných vodných živočíchov... no nerátala som ich, ale boli tam žraloky, raje...veľké a malé ryby...a v ramci toho akvárka je tunel, ktorým sa môžete prejsť a všetko to tam nad vami pláva... No a samozrejme to je samo o sebe málo, tak ešte na poschodí je "vodný svet" kde sú obrovské nádoby a akvárka s piraňami, tuleňmi.... medúzami... krabmi...a tučniakmi!!!!! Tučniaci v Dubaji! Ale tak prišli sme, videli sme, odškrtli sme si to zo zoznamu... ešte by sme sa tam radi vrátili na klzisko, keďže to je úplne normálne, že nákupné centrum má klzisko olympijských rozmerov:)))))))))

No ale inak všetko po starom... vlastne tento víkend tu oficiálne otvárali na Palme hotel Atlantis, čo vyzerá ako z "tisíc a jednej noci"... no a samozrejme k tomu prináležal najväčší ohňostroj na svete... ach tak ma už nebaví písať o tých NAJ veciach... rachot to bol poriadny a myslím, že prísľub že tým ožiaria 45km pobrežia zaručene splnili.. ( i keď nešpecifikovali, ktoré pobrežie mysleli....)

Ale inak je tu všetko po starom... len vo vode na pláži sa objavila baktéria E-coli (nespomínajte to tým, čo sem idú na dovču)... sme sa aj báli ísť do vody, ale tie masy ľudí čo sa v tom kúpali a prežili nás presvedčili... proste ju hlavne netreba piť:) Určite postavili pár nových budov, otvorili štyri nové podniky, našli pár nových ropných vrtov.... a tak. A hlavne aj túto oblasť zasiahla svetová kríza... netreba veriť novinám, ktoré tvrdia, že nie:) Takže možno tento rok developerské firmy nepostavia 100 budov, ale len 80:)))

Posielam pár teplých lúčov na studenú rodnú hrudu... a ďakujem mamine, že mi minule ukázala cez skype prvé tohtoročné snehové vločky... milujem túto techniku:)))))

O tom ako mi zostáva 5 dní do odchodu, ako je Ramadán a ako som bola zase potápať...

2008-09-13T20:17:00.007+02:00

Tak nám prvého septembra začal Ramadán... svätý mesiac muslimov... podľa lunárneho kalendára ktorý muslimovia používajú ide podľa tradície o mesiac, kedy boli prorokovi Mohamedovi zjavené prvé verše Koránu - posvätnej to knihy islámu. Pretože je lunárny kalendár založený na mesačných fázach, začiatok a trvanie Ramadánu a času postenia, jedného z piatich piliérov islámu, sa posúva podľa pozorovaní mesiaca... Budúci rok začne už zrejme v auguste lebo jeho začiatok sa posúva vždy približne o 11 dní...Jeho presný dátum vždy vyhlasuje imám (a potom snáď všetky dostupné médiá) tesne pred jeho začiatkom podľa pozorovania mesiaca. Obdobie pôstu sa končí hneď ako sa na oblohe objaví nový mesiac - po 30 dňoch! Počas Ramadánu sa každý muslim od východu slnka až po jeho západ musí postiť - zriecť sa akéhokoľvek jedla a nápojov... ba čo viac aj fajčenia či sexuálnych radovánok. So západom slnka, keď už majú hladinu cukru nebezpečne nízku a spôsobujú tak štatisticky viac dopravných nehôd ako normálne, prichádza úľava v podobe večerného jedla - iftar - kedy sa napráskajú do sýtosti...a venujú sa aj kadejakým iným cez deň zakázaným nerestiam. Pre nemuslimov ako sme my sa odporúča aby rešpektovali túto tradíciu...pôst samozrejme nie je prikázaný, ale na verejnosti sa nesmie jesť, piť ani fajčiť... dokonca ani v autách... väčšina reštaurácií je cez deň zavretých a otvárajú po západe slnka, kedy nastáva davová psychóza a väčšina ľudí sa vyhrnie do ulíc za jedlom... Pred východom slnka sa najedia ešte raz a potom sa celý deň tvária strašne zbožne pričom polovica z nich ani netuší prečo to vlastne robia. Cez Ramadán je zakázané púštať hudbu, takže ak sú nejaké bary otvorené hudba tam nehrá - a alkohol si rozhodne nedáte! Zákonník práce upravuje kvôli Ramadánu aj pracovnú dobu, ktorá je skrátená o dve hodiny denne - aby mohli muslimovia skôr skončiť a ísť domov spať a nemrhať svojou energiou.

Poslených pár dní Ramadánu (keď tu ja už nebudem), po 30 dňoch pôstu je usporiadaná 3 dni trvajúca oslava Eid-al-fitr, kedy majú všetci voľno. Vtedy by mali všetci nosiť nové oblečenie, tak ako káže tradícia, navštevovať priateľov, obdarúvať sa, čo je koniec koncov leitmotívom celého Ramadánu, keďže vtedy by mali byť všetci štedrí a odpúšťajúci (asi aj preto som minule nemusela platiť do parku:). Tento Ramadán je však celkom liberálny oproti tým minulým... väčšina ľudí mi to potvrdila... ak sa náhodou zabudnete a vytiahnete fľašu s vodou na ulici, nikto vás nezahriakne... ja som tak v piatok veselo jedla na pumpe, sediac na obrubníku, absolútne zabudnúc na to, že sedím v moslimskej krajine uprostred Ramadánu:) Takže takto si tu pomaly fungujem a ramadánujem a zúčastnene pozorujem...snáď sa mi tento týždeň podarí zúčastniť na nejakom iftare, kde máte jedinečnú možnosť ochutnať "domáce" jedlo...lebo inak je tento druh jedla výlučne záležitostí kuchýň jednotlivých domácností a v reštikách ho nenájdete!

No a o čo sa s vami musím podeliť je, že som bola v Dubaji lyžovať - takže áno, toto si už zo zoznamu vecí môžem odškrtnúť ako "mission completed". Skupina Čechov a Slovákov (ehm, farby Slovenska som hájila len ja a Martin) sme sa zišli pod svahom aby sme započali našu vlastnú lyžiarsku sezónu v štýle "Sněženky a machři". Vedľa v obchode som kúpila rukavice a čiapku s logom SKI DUBAI (čo si už asi v živote nedám na hlavu:)) a napochodovali sme dovnútra, kde sme nafasovali lyže, kombinézy, snowboardy... no podľa toho na čo mal kto chuť!
Je veľmi zvláštny pocit, keď je vonku 40° a zrazu ste niekde kde je -5°. Tak som prvýkrát položila nohu na ten prečudesný sneh...a fakt sa musela smiať. Smiala som sa aj keď nás viezla lanovka na "kopec", aj keď som zjazdila "svah" po "čiernej značke"....aj keď sme si sadli do "chaty" uprostred svahu a chceli si dať čaj s rumom :) ale nakoniec z toho bolo latééé.... a najviac som sa začala smiať vtedy keď mi začala byť regulérna kosa! No a keď si pred každé to slovo v úvodzovkách pridáte slovíčko PSEUDO tak dostane reálny obraz ako to tam vyzeralo... to akoby ste lyžovali v akvárku, prípadne keď strašne intenzívne zapnem predstavivosť akoby ste boli na nočnom lyžovaní! Ale tak zvladli sme to, nikomu sa nič nestalo...všetci sme sa tvárili spokojne a ja tiež lebo som získala nový vnem v rámci môjho dubajského života.

No a údajne som tu zažila aj zemetrasenie ale ja som asi jedna z tých čo o tom ani nevedeli ani to necítili:) V Iráne totiž došlo k silnému zemetraseniu (okolo 6° Richterovej stupnice) a otrasy boli citeľné aj v Dubaji, ktorý sa nachádzal v trojuholníkovej zóne otrasov spolu s Ras al Khaiman a Al Ain. Na slávnej Sheikh Zayed Road, ktorá je lemovaná mrakodrapmi a výškovými budovami ich hneď niekoľko evakuovali. Ja ani neviem kde sme sa vtedy nachádzali ale myslím, že sme šli s Tomášom z nejakého mítingu a akurát boli na pumpe:) Nuž zdá sa, že som "prepásla" zemetrasenie... Človeka hneď napadnú také veci ako tsunami, kedže vody je tu okolo nás dosť ale údajne vody v zálive nie sú dostatočne hlboké na to, aby dokázali vyprodukovať vlnu tej veľkosti... hneď budem pokojnejšie spávať:)

Aby sme si overili hĺbku tunajších vôd v piatok sme sa vydali opäť pod vodu (toto som ako úžasne spravila "premostenie":)...pre náš tretí a štvrtý ponor a pre licenciu:) Vstávali sme v nekresťanskú hodinu o 5:25 lebo sme šli potápať do susedného emirátu Fujeirah a cesta tam trvala dve hodky .... ale tak sme to zvládli a vylodili sa tam, zobrali výstroj a šup na loď...tentokrát sme potápali z lode do hlbky 10-12metrov... a mali sme na sebe aj tie sexi neoprénové oblečká ... i keď len krátke, čo je veľká škoda, lebo mám také doškriabané kolená od mušieľ na dne, akoby som mala 5 rokov a spadla niekde z preliezky:) POtápali sme traja aj s inštruktorom, voda bola celkom mútna, studené prúdy striedali teplé a vybláznili sme sa do sýtosti... Len ma stále inštruktor mučil s tým kompasom aby som plávala tam a potom zase späť a sledovala strelku na kompase a sever a kadečo... no zatiaľ mi stačí, že Martin tomu rozumie, ja sa to nejak doučím:) Tentokrát bolo potápanie bez bolesti (uši aj dutiny poslúchali)...horšie to bolo s močovým mechúrom...ale ani to nebola neriešiteľná vec:) Jedinú ujmu utrpeli moje kolená keď ma inštruktor stiahol na dno aby som si kľakla, ale nejak mu asi nedošlo, že tie kúsky mušieľ sú ostré a porežú ma... to je jedno.... všetky problémy a myšlienky ustúpili dozadu a do hlavy sa mi vlial len ten podmorský pokoj.... okolo nás plávali húfy rýb, nechceli sa nechať chytiť, jedna mi dokonca narazila do masky a trepala sa tam ako šialená, čo mi prišlo také smiešne keď som videla ako tam kmitá tým chvostíkom pri mojom nose, že som od smiechu vyhodila trubicu z pusy:) Plávali sme ponad koraly, ktoré neustále ohryzávali veľké modro-ružové ryby, okolo nich plávali malé úzke čierno-biele rybky.... dokonca spoza útesu vypochodoval aj "morský klaun", teda konečne som videla aj Nema.... Niektoré veci čo sme videli ani neviem čo boli... či to boli ešte živočíchy alebo už len nejaké halucinácie:) Druhý ponor sme robili pri obrovskej skale, pri ktorej sa často pohybujú žraloky.... na tie sme však nenatrafili, lebo sú dosť plaché ale o to väčší zážitok bol z obrovských korytnačiek, ktoré si tam ležkali spokojne na dne.... Tie musia pamätať určite ešte časy, keď tu žiadny hotel ešte nestál.... Hneď som sa "rozbehla" k tej veľkej korytnačke so snahou sa jej dotknúť ale tak ma mala na háku, že sa len otočila chrbtom a odplávala tam, kde ju nebudú rušiť tie divné veľké ryby, čo vypúšťajú obrovské bubliny:)
No čo vám budem rozprávať, zážitok to bol úžasný, skúšali sme kotrmelce vo vode, rozličné tanečky za ktoré by sa ani akvabely nemuseli hanbiť... inštruktor bol evidentne z nás veľmi nadšený, lebo pri tej intenzite pohybov sme samozrejme rýchlejšie spotrebovali kyslík a tlak nám rýchlo klesal.... ale stálo to za to... Lodička nás potom odviezla spať na breh, kde nás už čakala Lenka s Veronikou, ktoré nás priši vyzdvihnúť.... chvíľku sme ešte pobudli na Fujeirah, dali si dobrý obed, pozorujúc more a šli pekne zase domov do Dubaja... ako sme došli neviem, lebo som prespala snáď celú cestu.... Ešte spraviť test, na ktorý sme sa vykašlali a licencia je hotová:)
Do skorého videnia priatelia... Ramadan kareem!

O tom ako som sa dlho neozvala, ako sme sa presťahovali, vrátila som sa pod vodu...a iné zvesti z tejto časti sveta...

2008-08-31T06:39:00.019+02:00

Áno priatelia, žijem... dokonca celkom spokojne... prešiel mesiac odvtedy čo som naposledy písala a verte či nie, mrzí ma, že to takto zanedbávam...Ale tak zasiahla vis major a ja som sa len prizerala ako sa veci dali do pohybu... Koniec júla sa niesol v hľadaní nového bývania, predstierania rozličných príbuzenských zväzkov s mojimi spolubývajúcimi Maťom a Lenkou, aktívneho prieskumu stránok novín s nehnuteľnosťami a zúfalstva z toho, že musíme bývať vo vile kde nám nie je dobre a ani bazén nás už netešil. Teraz si na to už len matne spomínam, pretože momentálna spokojnosť to všetko prevážila... Obehala som pár víl, nešťastná z toho, že ani jedna nie je dosť dobrá, dosť lacná, dosť normálne v priestore umiestnená...atď... keď tu zrazu avšak, v novinách som zhliadla inzerát na vilu v super lokalite, neuveriteľnú cenu... volala som tam len tak aby sa nepovedalo, lebo veď to predsa nemôže vyjsť... čuduj sa svete, všetko vyšlo ako malo, zložili sme všetky depozity, kaucie, šeky a stali sme sa Tomášovými susedmi...
A prišlo sťahovanie... moje druhé v Dubaji, hotel nerátajúc... Nakoľko sme boli v práci dosť busy, tak som si dala home office na ten deň a robila som z domu...ak si niekto myslí, že som mala čas sa baliť pritom tak je na omyle... Lenka ma našla sedieť pri počítači keď sa poobede vrátila z práce, a zbalené som mala asi tak NIČ. Týmto verejne ďakujem Lenke, že ma nezatratila na večné veky ale mi s tým pomohla... Každopádne sme to nejak pobalili, s Lenkou sme sa snažili z toho maláho Chryslera spraviť veľký jeep a.... jednoducho sme ho tak naložili, že som si do toho auta nemala ani ako sadnúť. Do našej novej vily som cestovala doslova prilepená na prednom skle auta... hlávku som mala ohnutú doľava, prípadne doprava...a zakaždým keď sa Lenka potrebovala pozrieť do späťáku som jej musela referovať čo vidím, lebo cezo mňa videla ničové NIČ. Na pumpe sme sa zastavili kúpiť kolu a ja som ani nohu z auta nevedela vytiahnuť...a keď som sa v aute chcela napiť musela som sa nahnúť k Lenke, otočiť hlavu a hlavne sa prestať rehotať lebo som tak skoro obliala celé auto... no keby nás zastavili policajti neviem, neviem čo by na to povedali...

Ale dorazili sme a presťahovali sme sa... pomaly sme zabývaní už mesiac a máme veľkú pohodu... piesko-hlina v záhrade sa mení pomaly na trávnik, každý večer a niekedy aj ráno (podľa stupňa stresu, ktorý potrebujem odbúrať) ho polievam, pozerám ako malé gekóniky utekajú z trávy a ja mysliac si, že akú im robím zabavku ich polievam ešte viac:) Jediné čo mi k pohodliu chýba je posteľ...mám síce veľkú izbu na poschodí ale posteľ žiadnu... a tak spávam na veľkom gauči na prízemí, kde bývajú aj korytnačky, ktoré vyvádzajú ako šialené niekedy v noci:) a do hornej izby sa chodím akurát tak prezliekať - to som aký buržuj, že?

Hneď ďalší víkend sme spravili "kapustnica party"... nejakých 8ks sa nás tam zišlo...s Lenkou sme skombinovali pár receptov dokopy ale nakoniec z toho vzišla na dubajské pomery neskutočne dobrá kapustnica... už len koledy k tomu a bolo by nám hej..vonku ale zúrilo ťažkých 38° takže realita bola horúca:) By ste neverili akú radosť vie spraviť kapustnica ľuďom v Dubaji!

Jaj a varili sme preto lebo sme už mali konečne zapojený plyn... prvý víkend sme museli variť u Tomáša, lebo ten plyn mal a kedže ja som si vytiahla najkratšiu zápalku, musela som variť ja... a čo iné ako mňou "milované" rezne:)) bleeee.... Rezne a ja sa mame velmi radi...sice som ich robila aj v Mexiku na Vianoce ale aj tam som sa musela pýtať v akom poradí to mám do tých jednotlivých tanierikov namáčať...:)

Od Roba, nášho spolubojovníka zo starej vily, sme dostali do daru veľký čierny gril, na ktorom si opekáme čo príde pod ruku... a tak sa príjemné posedenia z Tomášovej záhrady preniesli do našej vily vilôčky... kde tráva ešte len rastie... a smrdí hnojivo, ktoré tam nasypal záhradník náš... v živote som nemala záhradníka a keď sa pozerám na prácu tohto, tak asi ani tu nebudeme mať... ale spôsob akým nám sadil trávu bol unikátny...ono totiž v záhrade bol len piesok ked sme prišli!

Tak sme ho teda najali, nech nám do záhrady dopraví nejako trávu.... no a tak prišiel jedného krásneho dňa s korienkami trávy a pekne jeden po druhom to tak strkal do tej piesko-zeme.... pracná robota teda...jediná normálna, ktorú odviedol:) Teraz už len chodí a len to polieva ... i ked väčšinou nám poleje akurát tak prádlo na sušiakoch, čo vyvolá u Lenky záchvat zúrivosti..:)
Vsetky grilovačky a následné upratovanie, či opätovné pranie prádla po útokoch záhradníkovou hadicou však prebil zážitok ešte celkom čerstvý...keď som sa pod vodu prinavrátila:) Posledné čo sa mi ráno v piatok chcelo bolo vstávať zase o 7mej... myslím, že som sa oficiálne zobudila, až keď mi dali tú ťažkú bombu na chrbát... (kyslíkovú)... V podstate som zabudla snáď všetko čo som sa dovtedy naučila.... Martin ma uisťoval, že mi pomôže s poskladaním výstroje, ale keď som videla, že aj ten svoj poskladal naopak, tak som sa musela posnažiť sama...:) Odviezli nás s výstrojom na Russian Beach...ale nie, nemuseli sme kráčať pospiatky s plutvami na nohách...tie sme si dávali až vo vode... chvíľku sme tam trénovali zachraňovanie a kadejaké iné vtipné zručnosti no a potom sme sa po lane spúšťali pod vodu... Môj drahý parťák Martin ma stratil hneď v prvom momente, keď sme vliezli pod vodu...som tam tak stála na dne, skleslo a tupo pozerajúc do tej tmy... sem-tam sa mihla nejaká plutva krikľavej farby.... nakoniec sme sa nejak našli a šicko sme zvládli na jednotku...i keď ma chvíľku neposlúchalo ucho a zle sa mi vyrovnával tlak, ale zvládli sme... plávali sme ponad rybičky a oni ponad nás, ponad morských ježkov...i veľké obludné ostne...držala som "morskú uhorku"..bléééé...neviem čo to je za stvoru nepeknú... a dokonca sa dá "mágať"...hehe.... len sa to tak prelieva medzi prstami:) Len toho Nema som tam nevidela:(

No ešte nás čaká nejaký ten finálny test, ktorý stále odkladáme a ignorujeme svorne...a nejaké to potápanie v hlbšej vode ako v tejto...
Ale inak nič nové v tejto zemi...okrem toho, že začal Ramadán ... filipínky sa stále grupujú na záchodoch a robia si toilet parties počas pracovnej doby, púšťajú si pesničky z mobilov a preberajú neznesiteľnú ľahkosť ich bytia, internet nám stále nezapojili i keď už mesiac voláme, vyhrážame sa... a tak trávime večery pri filmoch, knihách.... striedame sa pri polievaní trávy...sem tam zahráme pseudo plážový volejbal...a dni plynú hneď rýchlejšie...

Už len 11 dní a uvidím jeseň... stromy...lístie... kofoluuuu.... lokše.... :)

Do skorého videnia priatelia... :)

O tom ako sa Lenka vrátila, ako sme celý víkend pretancovali a ako si tajne želám aby bolo zajtra národné voľno.....

2008-07-26T16:59:00.004+02:00

Ďalší víkend za nami... únavný, úsmevný s novými i starými známymi...:) Tyzdne sa nesú v pracovnom znamení, večer padám do postele unavená a ani nemám silu bojovať so Samirou a jej skvelými nápadmi vypínať mi klímu o jednej ráno... V utorok, veľmi netradične a nerozumne, sme sa uprostred týždňa zúčastnili tzv. strešnej párty... 38°vonku (podotýkam o 9tej večer), strecha paneláku, bazén a grilovačka... dokonca vírivka. Pre skrátenie čakania na mäsko, dokonca i bravčové, sme sa v bazéne venovali rozličným inteligentným aktivitám od topenia sa až po hodnotenie skokov do vody....fotodokumentáciu zašlem, ked bude dostupná a nekompromitujúca... Cenu za najlepší počin si zo strešnej párty jednoznačne odniesol Bohuš, ktorý tu bol na návšteve, ktorý s dobrým úmyslom prišiel za prítomnými ľudmi moslimského vierovyznania na streche a ponúkol im bravčovinu.... V tesnom závese za ním bol nemenovaný kolega, ktorému sa podarilo hodiť do vody sklenenú fľašu (s ktorou sme mali v úmysle sa zabávať)... Zabávali sme sa s ňou presne 5 minút, potom sa rozmlátila a ďalšiu hodinu sme lovili kúsky skla z dna bazéna:))))) Ale tak v zdraví sme to všetci prežili, ranné vstávanie do práce bolo už horšie... Nevyspatá som súhlasila, že vo štvrtok večer sa pofičíme trochu vytancovať... objavili sme skvelý kubánsky klub Malecón ( nie ten v Bratislave:)) a do rána bieleho tam tancovali..teda nie až tak celkom do rána bieleho, pretože v ráno biele mala priletiet z dovolenky v Európe Lenka a ja som ju mala íst vyzdvihnut...takze som do tretej tancovala, o stvrtej zalahla v posteli u kamosky co byva pri letisku... vlastne este sme velmi akcne spolu kreslili mapu, ze ako sa rano dostanem na letisko- co bolo veľmi múdre lebo ráno ju nebolo možné zobudiť! No a 5,30 som vstala a šup na letisko... som žmúrila nevyspaté oči na tie tabule, a hľadala lietadielko na nich... ale šicko som zvládla ako malo byť, precízne vypracovanú mapku som odložila pre potreby ďaľších takýchto ranných výletov a.... slastne som sa postavila do radu na kávu. Tak som tam stála prevesená cez zábradlie a modlila sa aby to Lenke netrvalo dlho, lebo tam zaspím...bradu som položila na zábradlie a tvárila sa strašne sviežo, čo vyzeralo asi tak ako keď sa opitý človek chce tváriť, že je triezvy:) Zočiac Lenku som sa prebrala a ona keď ma zbadala pochopila, že domov bude šoférovať ona...:)Za odmenu som dostala Margotku:)) TEda vlastne neviem aká odmena a za čo to bola:) Na pár hodín som sa odhlásila zo života potom aby som nabrala energiu pred dlhoplánovanou účasťou na CZ&SK party v nejakom klube... neverili by ste ale párty bola úžasná..podával sa tam guláš, vyprážaný syr, bramboračka...a kadejaké iné lakocinky:) No kto by si nezatancoval v Dubaji na tóny vypalovákov ako Láska je láskaáááá..... alebo chuťovky od Polemicu:)) Tak sme tam žúrovali so slovenskými vlajočkami v ruke... popíjali lahodné moky:) Fotodokumentácia hovorí za všetko... a odtiaľ sme šli ešte s babami bokmi vlniť do Malecónu, kde som si dala jeden taneček a začala po stojočky zaspávať..:) No a k životu som sa potom prebrala až naobed ďalší deň.... a to sme už vážne dali hlavy dokopy a dali si míting kvôli novému ubytku..po tej prežúrovanej noci nikomu z nás tie vily s vypnutou klimatizáciou nerobili dobre...ale čo vám budem hovoriť ...našli sme...a tak sa v auguste sťahujeme do vily vilôčky...ale o tom až neskôr....

P.S. Stále nepotápam:)!

Správy z 25 stupňa severnej šírky...

2008-07-19T11:12:00.008+02:00

Tak som zase na 25 stupňoch severnej šírky a 55 stupňoch východnej dĺžky sama... Včera som odprevadila Radka a život sa zase vrátil do zabehanej rutiny. V noci som ho úspešne odviezla na letisko a ešte väčší úspech a nábeh na ocenenie znamenala spiatočná cesta a letiska, lebo keď som z neho vychádzala a chcela odbočiť smerom "domov" policajti si v kľude uzavreli cestu a ja som šla doslova "naverímboha" niekam zúfale čítajúc o jednej ráno tabule s nápismi... Naspäť som sa dostala, ale nepýtajte sa ma ako:)))) Dva týždne s ním tu ubehli ako voda...stále si totiž myslím, že tu funguje nejaká odlišná vzťažná sústava a čas tu plynie oveľa rýchlejšie. Nestihli sme toho moc pobehať pretože som väčšinu času pracovala ... a keď už "padla" a vybrali sme sa napríklad večer na pláž a bolo tak teplo ako by vám namierili fén do tváre a nechali ho dlho zapnutý. Vydržali sme tam asi polhoďku tváriac sa hrdinsky, že sa to dá zvládnuť... ale nedalo sa. Zvolili sme teda inú alternatívu a na pláž sme sa vybrali skoro ráno... Dva pokusy skončili celkom neúspešne, keďže som sa ani za nič nevedela ráno o 6tej prebrať... človek si dvakrát premyslí, či pôjde na plážku alebo ešte dve hodky zostane v posteli a potom do práce... Vo štvrtok sa nám to nakoniec podarilo, prispatá som to odšoférovala na pláž, ktorá bola z rána neskutočne pokojná, odliv odkryl nespočetné množstvo mušiel rozličných farieb a bez prítomnosti ľudí voda, dokonca hneď pri brehu, pulzovala životom. Hneď ako som štúpila tesne vedľa prvého veľkého kraba som bola čerstvá a prebratá a pozorne som skenovala pohyby pod mojimi nohami. Po prvé hviezdice sme sa museli potopiť, Radko dokonca zazrel malú chobotnicu... a kraby a malé pustovníky nám už prišli ako rutina a vôbec nás ich prítomnosť nerozptyľovala. Jemný infarktový stav mi spôsobila dlhá "šnúrka" ktorú som zazrela trčať pod vodou z piesku... keď som sa nad to nahla šnúrka sa zmenila na chvost raje a jej rýchly pohyb a uvedomie si vedľa čoho som to vlastne skočila vyústilo v slabý výkrik a pôvabný výskok z vody. Netuším, ktorý typ raje to bol ... možno aj tá elektrická a i keď údajne patria k najpôvabnejším morským tvorom...ďakujem, nechcem sa dotknúť:)!

Odliv vytvoril malé ostrovčeky kde oddychovali vtáci, kadiaľ museli kajakári preniesť kajaky na pleciach aby sa mohli kajakovať, a kde uviazlo veľa hviezdic... tak som si povedala, že spravím dobrú vec a že ich nahádžem do vody späť... Radko sa na mne dobre bavil ako som ich všemožnými spôsobmi vyberala z piesku a hádzala do vody... i keď možno ten náraz im spôsobil väačšiu ujmu ako to, keď tam čakali na príliv... ale poďme to klasifikovať ako dobrý skutok, nech sa cítim dobre. Včera sme zase prišli zase skoro ráno na pláž, dokonca ma už ani raja nevyviedla z miery... ľahli sme si na ostrovček v mori a nechali sa oblievať a zalievať vodou... Človek by tam vydržal celé hodiny a celé hodiny si potom môžete vymývať piesok z vlasov...

Hm, takže aj bez toho aby sme absolvovali povinné túry po Dubaji, ktoré sme nestihli, sme strávili príjemný čas... lebo ako som písala na začiatku dubajského blogu, je jedno kde ste podstatné je to s kým trávite čas:))

No ale aby som vás na záver trochu pobavila... včera, emotívne vyčerpaná z Radkovho odchodu, sa mi podarilo ukážkovo zaparkovať pred domom... veď prečo by som nemohla zaparkovať do stromu??? !!!! Nuž odniesla si to pokrivená značka - som zvedavá ako to budem Lenke vysvetľovať... možno si vymyslím nejakú šťavnatú,veľmi nepravdepodobnú historku.... :))))

Mám na to týždeň kým sa vráti:)

Do Dubaja prišlo leto....

2008-07-12T14:47:00.004+02:00

To že do Dubaja prišlo leto zistíte veľmi jednoducho, podľa nasledovných indikátorov odpozorovaných z bežného dubajského každodenného života:) Do práce si odrazu začnete nosiť ponožky a sveter, prípadne veľkorozmernú šatku, pretože priamo úmerne so stúpajúcou teplotou vonku, klesá teplota v klimatizovaných miestnostiach... neverili by ste ale niekedy si chodím rozmraziť údy na slnko!!! Ráno človek vstane z postele a cez okná nič nevidí, lebo práve vďaka nízkej teplote vnútri a vysokej vonku sú okná totálne zarosené...a tak vyzerá väčšina reštaurácií, budov, taxíkov...pretože im sa zdá normálne, že vonku je 40° a vnútri to treba vychladiť na 15°!!! Takže keď si chcete ísť kúpiť mlieko do supermarketu, v tej časti pri chladiacich boxoch idete doslova zamrznúť... takže si dvakrát premyslím, či si pôjdem kúpiť jogurty a vystaviť telo takému šoku! Že do Dubaja prišlo leto zistíte aj podľa toho, že vám nevadí, že zrazu sedíte doma a pozeráte za sebou 10 dielov nejakého priblblého sitcomu...prípadne radšej ako na pláž utekáte do kina a je vám úprimne jedno či to bude americký kasový trhák alebo bolywoodsky film - upozorňujem, že v kine je tiež 15° a tiež tam treba chodiť v svetri:)
Neklamným znakom toho, že je už leto, horúco vonku a kosa vnútri je aj to, že ak si pred vyjdením z preklimatizovanej miestnosti smerom na slnko nasadíte fešácke tmavé brýle, vonku sa vám tak orosia, že v tom momente nič nevidíte...a trvá to hodnú chvílu. ČIže vy čo nosíte dioptrie, to budete mať v Dubaji ťažké... ako tá pani čo vystupovala z taxíka rovno do križovatky a mala tak zarosené dioptrie, že by si vôbec nevšimla, že sa na ňu rúti kamión!
LEto v Dubaji je vtedy, keď si želáte, aby ste vtedy keď sa ešte dalo toho robili viac vonku, pretože teraz sa už nedá nič a vám je to ľúto... i keď v piatok ráno sme sa vybrali s Radkom na pláž už o 6tej ráno a čuduj sa svete asi po prvý krát v Dubaji mi bola vonku zima... fúkal taký ranný vánok a keď som sa vynorila z mora, normálne mi bola kosa... som sa zabalila na brehu do šatky a tých ďalších neviemkoľko minút chladu som spokojne prespala...
Leto v Dubaji je vtedy, keď vždy ked vyjdete von sa vám veci prilepia na telo a je jedno aké drahé veci máte na sebe a ako starostlivo si ráno nanesiete make-up... po 20min vonku vyzeráte ako dobré socky...a ešte fajne spotené:) Keď sa nemôžete odlepiť od sedačky v aute a popáli vás nielen bezpečnostný pás ale aj volant a sedačka sama, vtedy do Dubaja prišlo leto....
Medzičasom nastali v zálive malé zmeny... na arabskú pôdu prišiel za mnou Radko, a včera odišla na rodnú hrudu dovolenkovať Lenka a minulý týždeň Roman, ´další z partie... Lucka si tiež zbalila kufre, vypršali jej víza a momentálne si užíva chladné liptovské počasie... a tak tu válčime s Radkom sami... príjemné chvíle nám znepríjemňuje iba Samira, ktorá ešte stále hľadá manžela, ktorá si vkuse hľadá zámienky aby nám vypínala klímu lebo musíme šetriť vraj. Pochopím v Európe keby mi to niekto spravil kde na klíme až tak moc nezáleží ale v Dubaji???? A tak vedieme žabo-myšie vojny, a popritom hľadám nové bývanie zase... mám na háku celý bazén aj blízkosť pláže,... rada by som si pustila klímu kedy ja chcem... takže, v zálive nič nového, len ja sa zase sťahujem....:)

V zálive nič nového...

2008-06-29T06:45:00.012+02:00

V zálive nič nového.... ráno ma vačšinou budilo škriekanie pávov, ktoré niekto prezieravo chová v okolí, prípadne modlitba muezína na svitaní... otvoriac žalúzie moje oči zachytia odlesk silného letného slnka na hladine bazéna, počujem mňaukanie "našej" pouličnej mačky Lily, doplnený nárekom nášho nového kocúra Sindibáda, ktorý však vyzerá ako *Salem zo seriálu Sabrina, mladá čarodejnica... práve tu mňaučí na zemi pred zrkadlom...sa mu zdá, že našiel nového parťáka....ehm...v zrkadle!

Víkend bol úplne kľudný... vo štvrtok sme zbehli do Hard Rock Cafe aby sme mu vzdali ešte raz úctu pretože sa šíria správy, že ho chcú zavrieť. Celkom radi tam chodíme, vypočuť si kapelu, zavrieskať si nejaké rockové pesničky alebo na biliard... najlepšie však bolo, keď sme zastali pri stánku so spomienkovými Hard Rock predmetmi s tým, teda, že odtiaľ určite pôjde niečo s nami domov... zlatá dievka s filipínskym pasom nám však vysvetlila, že to sú len plané reči a že sa tešia na našu ďalšiu návštevu:))

KOcúr sa práve ubytoval v mojej skrini...sedí na krabici a spokojne žuje šnúrky z mojej košele...

V piatok sme si povedali s Lenkou, že prečo by sme si trochu neporevali a tak sme sa dobrovoľne týrali romaticko-tragickými filmami a smiali sa na sebe, že či sme normálne keď tu takto svorne reveme ...a s takými opuchnutými očami sme šli na plážku. Na Euronews hlásili, že v Dubaji je zatiahnuté a teplota je 33° čo pôsobilo ako výsmech tým 40° vonku a prudko pražiacemu slnku... Sadnete do auta a neviete čo vás skôr popálilo...či kovová časť bezpečnostného pásu alebo sedadlo samotné... a ja si večne dám tu malú riflovú sukňu... Piatok nie je zrovna dobrý deň na pláž lebo to má väčšina ľudí voľno (nie každý má aj v sobotu) a tak si povedia všetci tí Pakistínci a Indovia a iní, že poďme svorne na pláž trošku pošpehovať tie chutné biele rite.... Akože asi tak hodinu sme vydržali... Dokonca som aj do vody vliezla ale nechcela som riskovať minulý zážitok keď boli na Dubaj extrémne vlny a mňa to tam hádzalo ako šialené a neštastne som tam lietala zo strany na strany vždy v ústrety nejakému počernému chlapíkovi, ktorý sa nevedel dočkať kedy sa ma dotkne... teda urputne som bojovala s vlnami a snažila sa dostať na breh..ale...prišla jedna zradná vlna a ja som cítila ako ma ktosi chytil za nohu...drahí moji ani Pamela tak rýchlo nevedela utekať vo vode ako ja vtedy... pomaly sa začnem báť mora:)

ALe inak vravím, v zálive nič nového... Samira, ktorá spravuje našu vilu si stále hľadá manžela, Rob s Lenkou rozoberajú pri raňajkách správy o konci sveta, ja sa snažím právnikom vysvetliť že máme viac ako jedného akcionára ale papiere k tomu nájsť neviem, teploty stúpajú a dni sú horúcejšie... miestnosti klimatizovanejšie, ľudia sa grupujú v nákupných centrách a zvyšujú konzumnosť.... len ten kocúr si spokojne leží v skrini na mojich topánkach a tuším aj spí.... vonku už je tma, posledná modlitba tohto dňa už odznela ... idem spať lebo ráno ma čaká misia navigovať sem taxikára a potom k účtovníkovi:))

P.S. som slubila Jarosovi, ze mu zablahozelam k narodeninacom... tak nech sa ti dari bejbee...

P.S1: No a tým, čo sa zaujímate o moje potápanie a zážitky s tým spojené odporúčam sa dlhšie na to nepýtať, lebo počet ľudí s ktorými môžem ísť potápať sa dramaticky znížil...a moj parťák si zlomil nos!!!! Toto som si fakt musela nejako špeciálne zaslúžiť... :)

Ďalší obyčajný týždeň....

2008-06-16T07:30:00.001+02:00

Som nejaká neporiadna a mala by som častejšie písať, že? Ale keď tento Dubaj vám fakt nemá veľa čo ponúknuť...a čo si sami nevymyslíte to nemáte.... Mám za sebou ďalší týždeň v klasickom znení... niečo nové som sa naučila, niečo pokašlala, niečo ma potešilo, zaujalo...niečo som zažila... a niečo ešte nestihla...tak ako to nešťastné potápanie...kým sa zase pôjdem ponoriť tak snáď aj plávať zabudnem:) Ešteže máme ten malý bazén, kde plávam dokola ako taká zlatá rybka...najnovšie som si vzala do hlavy, že sa naučím plávať motýlika... ale skôr to vyzerá tak, že som sa naučila ako vyšpliechať vodu z bazéna a vydesiť mačku....a rozosmiať Lenku, ktorá to vždy objektívne zhodnotí....:)) Teda či sa to aspoň trochu podoba, alebo si mam ísť dať radšej kávu...

V práci je zábava...každý deň nás pobaví nejaké nové vládne nariadenie, ktoré sa tu mení zo dňa na deň, prípadne to, že 150x niekam voláte a aktuálne čísla, ktoré vám dávajú už boli 3x zmenené, prípadne nás baví švihák, ktorý chodí upratovať kanceláriu a zásadne vysáva len okolo predmetov, nie pod nimi... takže mu dávame rýchlokurz toho ako sa odťahujú stoličky, prípadne, že sa nemusí báť papieru masívneho rozmeru A4 a kľudne ho môže nadvihnúť a utrieť pod ním prach.... ale inak kopec roboty, nefunguje mi skener tak otravujem ľudí v kanceláriiách vedľa nás a vymýšľam si kadejaké zámienky:), na druhej strane som k životu ale prinávratila fax a aj fakt, že mi ešte stále funguje laptop svedčí o tom, že sa lepšííím:))) Jááj a konečne mám dubajský vodičák..pre nás je to síce len byrokratický úkon spojený s vyplnením množstva papierov, vyšetrenia očí ale miestnych celkom ľutujem... autoškôl je málo, ľudia musia čakať tri mesiace pomaly na jazdu a ak ich náhodou vyhodia, tak sa môžu zase postaviť do radu... Snáď si aj nejaké to auto zaobstarám už... bohvie...
Víkend bol celkom akčný..ani som nečakala... v piatok skoro ráno som vyrazila s kamošmi na offroad do púšte... tentokrát sme mali Toyotu FJCruiser... auto,ktoré vyrábajú ako konkurenciu Hummeru..ale teda dosť nevydarené (máte ho aj na fotke). O 8mej sme už boli v púšti a zdolávali duny a dunky..,niektoré sa dali, niektoré nie... zašli sme zase k Fossil Rock, ktorá dostala svoje pomenovanie podľa skamenelín morských organizmov, ktoré môžete nájsť na jej svahoch... Snáď sa nabudúce po nejaký zohnem... Je odtiaľ ale nádherný výhľad na celé okolie... Z púšte sme vypadli na pravé poludnie, mne sa už celkom búril žalúdok a tentokrát to bolo náročnejšie ako niektoré kolotoče..ale tak prežili sme to aj my aj auto. Poobede sme naplánovali plážový volejbal...obecenstva tam bolo zákonite viac ako hráčov, dokonca sme niektorých interaktívne zapojili do hry:)) I keď to nebolo úmyselne...proste lopta si našla svoj smer ktorým chcela letieť..celkom dobre sme sa tam rozbili, hodinky na zápästí mi stále pripomínajú, že kľudne aj nabudúce by som mohla do tej lopty tak trieskať:))

No a večer hladní a dobre nasolení sme sa prepravili k Tomášovi do záhrady a grilovali sme čo sa dalo:). Bolo veľmi príjemné počasie, pofukoval jemný vetrík a celkove je to dosť nezvyčajný klimatický jav na toto obdobie... Rozprestreli sme deky na trávu a spravili si piknik v záhrade... Veď nikto nemusí vedieť že má 3x3metre...kľudne nám možete závidieť:))

A tak si tu zase sedím v práci, vyzváňa mi telefón, hrá mi nejaký jazz...a pozerám do kalendára ako ten čas rýchlo letí... A všetkým oslávencom (ako Stanulka, Boby...a tých na ktorých som zabudla)blahoželám... nech sa vám všetko maľuje podľa vašich farieb.... do skorého čítania. A este dakujem Romanovi Mancelovi za super CD, ktore mi poslal:))) Slovensko-dubajske postove spojenie nesklamalo:))

P.S. tentokrát som wikipediu nepoužívala!!:))))

I´ll teach you...

2008-06-07T17:33:00.000+02:00

Tak som prave zazila silny pocit patriotizmu, ked som na Euronews v telke zhliadla par desat minutovy sot o Slovensku v rámci prípravy na príchod Eura... Ukazovali Kremnicu, Bratislavu...dokonca sa mi aj páčila z tejto diaľky. Ale o inom som chcela... tak som sa rozhodla, že vás trošku poučím o histórii tejto krajiny...kde si odkrúcam svoj tretí mesiac. Som celkom rada, že sa história začala písať relatívne "nedávno" lebo by sa mi nechcelo veľa písať:) Dubajom sa nenazýva len mesto ale zároveň aj jeden zo siedmych spojených emirátov. Podobne ako v *Mexiku aj tu pre rozlíšenie volaju mesto "Dubai City". Niekedy v 19. storocí sa niekolko sto clenov kmeňa Bani Yas, vedených rodinou Maktoum (ktorá stále vládne) usadilo v zátoke, ktorej poloha vytvárala skvelé predpoklady na rýchly rozvoj.

Do 20.storočia už Dubaj vstúpil ako veľký prístav známy hlavne obchodovaním s perlami, ktorému urobila koniec jednak 1.svetová a jednak aj hospodárska kríza. Následne mesto zažilo prvú invázia expatriatov z okolitých krajín zálivu..., ktorá trvá dodnes len s tým rozdielom, že sa sem zbiehajú ludia z rozlicných kútov sveta! Od svojho založenia bol údajne Dubaj v neustálom rozpore so susediacim Abu Dhabi, najmä kvoli nevyhovujúcim hraniciam. Dôležitý rok pre rozvoj Dubaja bol rok 1966, kedy objavili ropu a vtedajší šejk Rashid bin Saeed al Maktoum veľmi správne rozhodol, že peniaze z ropných príjmov treba investovať do rozvoja. Objavenie ropy viedlo k ďalšiemu masívnemu prisťahovalectvu a to najmä Pakistáncov a Indov a populácia údajne vzrástla o 300%. V decembri roku 1971 Dubaj spolu s Abu Dhabi a piatimi ďalšími emirátmi (Fujeirah, Ajman, Ras al Khaiman, Sharjah a Um Al-Quwain) sformovalo Spojené arabské emiráty založené na federálnej báze. Dubaj a Abu Dhabi maju jediné dva právo veta. Rodina Al Maktoum vládne v Dubaji od roku 1833 a dnešný šejk, jeho výsosť Mohamad Bin Rashid al Maktoum je zároveň aj viceprezidentom a predsedom vlády v SAE. Jeho existenciu si bežný človek nemôže nevšimnúť, lebo jeho podobizeň visí na bilboardoch po celom Dubaji a keď príde do mesta, zavrú kvoli nemu každú druhú ulicu. To je potom zábava dostať sa domov!

Čo sa týka etymologického základu slova, to sa mi moc nedarí vypátrať - zase sa tu zráža arabský a perzký základ ale kde je pravda? Podľa odborníkov na históriu SAE by slovo Dubai mohlo pochádzať zo slova Daba (odvodené od Yadub) čo sa významovo rovná slovu creep (šinúť sa, plaziť sa) čo by mohlo vyvolávať asociáciu s pomenovaním Dubai Creek (creek=zátoka). Tak neviem...

Každopádne sa v poslednom čase dá pozorovať kríza národného povedomia, nakoľko sa nevedia vysporiadať s faktom, že sami Emirátčania sú vo svojej krajine menšinou a to nehovorím o nás, bielych ritiach. 42% obyvateľov tvoria Indovia a len 17% sú pôvodní Emiráti. Zvyšok zmesky tvoria Pakistánci, prisťahovalci z iných arabských krajín, nejaký Bangladéš a asi tak 11% ostatní a do tej kolónky snáď spadáme aj my:) Histórie by nateraz stačilo, o vojne v zálive sa mi nechce písať..snáď už cez víkend dáme to ozajstné morské potápanie...a bude o čom básniť. Zatiaľ sa majte krásne, neklesajte na duchu, že máte škaredé počasíčko... ani tých 150°nie je bohviečo:)))

P.S. Všetkým tým, ktorí si myslia, že tieto informácie sú bežnou súčasťou mojich znalostí asi trochu sklamem, lebo som sa uchýlila k wikipedii, koránu a iným bežne dostupným zdrojom...:)))))

V znamení technického rozkladu....

2008-06-02T19:25:00.000+02:00

Po dlhom case sa vam ozyvam. Niezeby som na Vás zanevrela, ja som len ...ehm..poslala na večný spánok ďalší laptop! Najskôr sa mi minulý týždeň prišla do práce bez kábla na laptop, čiže mi asi tak dve hodky fungoval a potom som si musela pekne odšoférovať do nášho nového obydlia, stále premýšlajúc ci vobec idem dobrou cestou... ale tymto stahovanim docielim aspoň to, že si nutne musím zapämatať viacero ciest a oblastí. A pár ich už poznám celkom dobre..dokonca aj skratky! Najlepšie je, ked kazdu chvilu musite robit

U-turn...

A potom v stredu som uz nezapla pocitac a oficialne som sa dostala na top miesto vo firme v spotrebe laptopov:). Tak mi nasa technicka podpora poslala z TT A4 plnu instrukcii, co mam stiahnut, co napalit, ako vymontovat hardisk, zachranit data, rebootnut system...a ine veci, ktore clovek bezne potrebuje vediet:) V snahe zachranit co sa da, som vymontovany hardisk pripojila na nas pocitac (stolovy) a cuduj sa svete...ten to neprezil...takze v ramci dvoch dni, som popravila dva pocitace a odvtedy sa bojim cohokolvek dotknut!!!! Zasluzim si Rád zlatého mikročipu a strieborného šroubováka... ale aj napriek tomu chlapci z technickej podpory tvrdia, že som technicky zručná...tak ja už neviem kde nastala chyba. Dnes sa nám slávnostne s Tomášom podarilo oživiť môj komp... snad to uz nikdy nebudem musiet robit:))))

Dni tu utekaju strasne rychlo... pomaly oslavim dva mesiace svojho pôsobenia tu... niekedy mám pocit, že sa mi nič nedarí, že sa mi stavia do cesty množstvo prekážok...ale učím sa na vlastných chybách... Ale zase sú aj dni plné srandy, keď sa od rána smejem na tom, ako sa nám všetkým darí, ako zase niekomu nerozumieme, respektive oni nám...

Tento víkend som si už celkom užila na dubajský štýl... Lenku vláčim po plázi odkedy spolu bývame a už sa smeje, že za ten čas čo som tu bola viac na pláži ako za dva roky v Dubaji:))

Ráno sme si v piatok privstali a šli rovno na pláž... a našli sme teda jednu skvelú.... Ráno tam bolo ešte málinko ľudí, len klub kajakárov tam mal tréning, čo ma hneď navnadilo, že sa k nim pridám...dokonca aj očumovačov tam bolo strašne málo... vydržali sme do obeda..a potom sme skočili do bazéna u nás... večer nás nič lepsie nenapadlo ako sadnúť do auta a ísť sa previezť do susedných dvoch emirátov - Sharjah a Ajmán. Sharjah je tretie najvacsie mesto po Dubai a Abu Dhabi... a hlavne je uplne ine ako Dubai. Sejk, ktory to spravuje sa snaží zachovat to tak arabské ako sa len dá, dbá na tradície a samozrejme na konzervativizmus. Ženy chodia striktne zahalené a kým sme tadiaľ prechadzali autom napočítala som ich na ulici len niekoľko... V Sharjah je ale všetko lacnejsie...pocnúc obchodmi konciac nehnutelnostami a bezne tam vidite ludi po ulici kracat... co sa v Dubaji stat nemoze.... dokonca je tam aj chladnejsie, pretoze tam nie je tolko betonu ako v Dubaji, ktory tu to teplo odraza a kumuluje! A budovy maju o niekolko desat poschodi menej:) Kedze bola strasna premavka do Ajmanu sme dosli asi az o desiatej v noci a kedze bol piatok, snad vsetci boli vecer na plazi pripraveni ocumovat:). Ale tak vysla som na plaz, omocila si nohy vo vode, odbornym okom posudia kvalitu piesku a tym sa moj pobyt v Ajmane, rozlohou najmensom emirate v UAE, skoncil. Takymito vecami Vas budem ale nudit inokedy... V sobotu sme vyrazili na plaz uz o siedmej rano, vyplavali sme sa do sytosti, nachytali nejaky ten bronz a spokojne sa vratili do preklimatizovanej vily.... zbehla som do kina, pozrela si brisknú americku komediu a s usmevom a bruchom plnym koly som sa zase len vrátila domov...:))

Lenka sa medzitým prestahovala do druhej izby, tak uz mame kazda svoju... len ovladanie klimy zostalo v mojej izbe a ovladam tak teplotu aj v Lenkinej izbe, co vie byt niekedy zabava:)))

Inak si tu na poschodi vilky nazivame este s Robom, vtipnym typkom z JAR, ktory tu pracuje uz niekolko rokov... naposledy ma bavil pribehom o tom ako v mikrovlnke upiekol skvely kolac....ze ma urcite nauci ako na to, len najskor kazdy musime vypit aspon 12 piv a potom sa nam uz podari v tej mikrovlnke fakt hocico pripravit:))))) No a v sprche nam tecie z oboch kohutikov uz len tepla voda a v pracke sa uz neunuvam nastavovat nejake teploty...aj tak do nej tecie rovno horuca voda.... Na zaver uz len tolko, ze ak by ste potrebovali prefarbit ci zafarbit nejake veci, tak mi dajte vediet... cez vikend som nechtiac zlozila skusku ako na pockanie zafarbit vsetko na zeleno...teda pardon pistaaciovo:)) Velmi vtipne ta farba vyznela hlavne na Lenkinom tricku s napisom GO GREEN!

Ako sa stať bezdomovcom v Dubaji - manuál

2008-05-23T13:03:00.000+02:00

Nuž, pôvodne som vám chcela písať ako sme šli nakupovať a cestou späť sa stratili, začal nám blikať benzín, všade okolo nás len nákladiaky a púšť... ale to by to nemohol prebiť iný zážitok:) Stať sa bezdomovcom v Dubaji je celkom jednoduché! Sediac v utorok večer pri telke, sme si s Lenkou vraveli akú už máme domácu pohodičku keď tu zrazu avšak... ktosi zaklopal na naše dvierka! tak som otvorila a mysliac si, že si typek prisiel po prachy za najom som mu podala ruku a... vobec som nerozumela tej sprske slov co na mna spustil... som velmi nestastna, ze tu rozumiem kazde piate slovo:). Napr. len na margo toho spomeniem, keď sme boli minule zúrivo hladné a postavil sa nám do cesty McDonald - no povedzte co vás môže reálne zaskočiť vo firme, ktorá je založená na tom že vám ponúka notoricky známe veci po celom svete? No napríklad ženská, ktorá si myslí, že hovorí anglicky a vy si ani nemôžete objednať lebo nerozumiete čo vraví... tak sme len vraveli, že YES...prípadne NO a potom sme doma pozerali čo sme to vlastne doniesli:))) No ale problém nastal v utorok večer, keď nám týpek z realitky prišiel oznámiť, že majiteľ, dubajčan, sa rozhodol vilu ďalej neprenajímať a musíme sa komplet všetci vysťahovať!!!! No myslela som si, že mu zase len raz nerozumiem...ale opak bol pravdou! Nepomohlo vyhrážanie sa políciou, pokiaľ ide o lokálneho majiteľa, nepomôže ani armáda spásy! A ani nepomohla... Týpek si vymyslel, že sa máme na druhý deň odsťahovať, čo samozrejme neprichádzalo do úvahy...tak som to zjednala na piatok a premýšľala aké je to byť bezdomovcom v Dubaji:). V stredu Lenka zháňala v práci čo sa dalo, pisali sme kadejakým známym aj neznámym... ale zohnať ubytko za dva dni a presťahovať všetky tie veci sa zdalo nemožné. Keď tu zrazu avšak... sam Allah sa na nás usmial a Lenka zohnala ubytko vo vile s bazénom. Takže moja bilancia je druhý mesiac v Dubaji a druhé ubytko... ak nerátam hotel. Celú poslednú noc v starej vile sme počúvali ako robotníci búrali sadrokartónové steny, pretože museli vrátiť vilu v pôvodnom stave... keď sme sťahovali veci, tak bola vila plná robotníkov, ktorý ako mravce na chrbtoch nosili vrecúška s nejakým stavebným materiálom o hmotnosti asi 2kg... a tvárili sa, že strašne pracujú:))
No ale už sme presťahované...takže zase ďalší nový začiatok.... bývam teraz bližšie ku pláži, do práce je to trošku ďalej aj Tomáš a Lucia už nie sú na skok...ááále čo! Dnes ráno som si vyšla na záhradu, kde sú aj stromy, vybrali sme listy, ktoré napadali do bazéna, zaplávala som si v tom malom bazéne cca 150 koliečok a dala si kávičku... Korytnačky sa idú asi zblázniť od šťastia, lebo sme ich nechali vonku pod stromom...
Idem trochu relaxovať aj ja... keď už mám ten víkend...a začnem tým, že vypnem komp:)

Marhaban!

2008-05-20T07:28:00.000+02:00

Zdravim z horuceho Dubaja, kde sa vlhkost vysplhala uz na 75% a stale rastie... tak ako nové budovy, tak ako arabská potreba mať všetko najlepšie, najvyššie najkrajšie... tak ako stúpa aj moje pracovné vyťaženie:).
Minulý týždeň sa niesol v smútočných farbách, lebo mi umrel môj počítač a sebecky si so sebou vzal všetky dáta... nebyť toho, že je vonku 150 stupňov tak som mohla ísť s kľudom ležať dva dni na pláž, lebo čokoľvek som chcela začať robiť, vždy mi chýbali nejaké údaje, ktoré boli v zomretom kompe. Tak som sa tu ponevierala po office, naplánovala si nejaké stretká, okukla nejaké nové priestory... medzičasom aby som sa úplne nenudila, začala tu pri nás horieť budova! Nebol to príjemný pohľad nakoľko mi to pripomínalo horiace "dvojičky"... horelo najvyššie poschodie výškovej budovy, ktorá bola nedokončená... evakuovali všetkých robotníkov, ktorí štastne vylihovali pod palmami a kalkulovali, že koľko to asi bude trvať celej tej národnej garde, polícii a armáde, čo sa tam zišla aby to uhasili... Pozrela som si to celkom zblízka, keďže sme rovno pod budovou parkovali auto... takže som ho pekne z parkoviska odšoférovala preč cez všetkých tých uniformovaných príslušníkov inštitúcií na záchranu ľudstva... kým som bola na stretku, tak uzavreli celú prístupovú cestu k mojej práci... darmo som sa mohla hádať, že ja potrebujem ísť späť do práce... no nepustili ma! tak som odparkovala na nejakej nafúkanej piesočnej dunke :) v kopci (tá automatika je super!!) a pekne si to do práce odkráčala v tých 150°. Vo stvrtok sme sa s Luckou rozhodli, že za neprítomnosti Tomáša, ktorý bol v Európe toho času, pôjdeme dôstojne reprezentovať firmu na recepciu našej právnickej firmy... vtipné bolo, že recepcia bola na obed ale zase to bola skvelá možnosť dostať sa do jedného z naj biznis klubov v Dubaji... ktorý sa samozrejme nachádzal na 33 poschodí a Dubaj ste odtiaľ mali ako na dlani... tak sme sa pekne vyobliekali, naštudovali sme si produktové portfólio, vybavili sa vizitkami a vyrazili... predstavili mi našu novú právničku, očarili sme pár ľudí, medzi inými aj firemného lokálneho sponzora, ktorý rozprával také príbehy ako národný umelec.... dobre sme sa najedli a pekne sa vrátili s novými kontaktami do práce. Očakávame teda, že sa počet klikov na našu stránku, po našej návšteve zvýši...:))) Priama úmera musí byť! V piatok sme mali strihací deň..prišiel Lenkin kámoš Rafael zo Sýrie a zobral naše vlasy do parády... večer sme museli ísť svetu ukázať naše nové hlavy, tak sme si to namierili do jedného z naj klubov v Dubaji, *elegante, ktorý je prerobený zo starého ruského divadla... takže štýl ako sa patrí! A tam som pretancovala jedny črievičky, možno i viac a o tretej ráno sme fičali domov...vyspať sa do nášho bytíku, kde si svorne nažívame s dvomi korytnačkami, Veľkou a Malým. Príznačnejšie mená som im nemohla vymyslieť... O tom ako sme šli nakupovať a takmer sme netrafili späť do Dubaja aj o iných veciach až nabudúce...

It´s getin´ hot in here....

2008-05-12T19:00:00.000+02:00

V sobotu bolo 45 stupňov... opatrne som vystrkovala ruku z auta, očakávajúc popáleniny... Ale prežila som to v zdraví. Lenka vraví, že teplomer sa vyšplhá ešte o pár stupňov vyššie a to už bude maximálna teplota, ktorú tu zažijem - čo by nebolo až také zlé, ale rozdiel bude hlavne v tej vlhkosti. Kým teraz dosahuje 30% o dva mesiace to už bude 80%, čo znamená že sa na vás bude lepiť každé zrnko piesku vo vzduchu a večer budete mať vo vani súkromné pieskovisko, keď sa budete sprchovať. Možno ho začnem potom aj dodávať na Slovensko:))
Odsypal mi tu prvý mesiac ani neviem ako. Dni tu bežia strašne rýchlo, prevažnú časť z nich trávim aj tak v práci alebo mimo práce ale vybavovaním pracovných záležitostí. A zase až tak veľa vecí sa od vtedy čo som naposledy písala neudialo... Nešla som potápať na pláž, lebo môj parťák má niečo s uchom od posledného ponoru, nenafotila som nič nové,lebo nebolo čo, presťahovala som sa do gotickej vily kde mi na posteľ dali mexickú barokovo nariasenú čevenú prikrývku s ružami, stihla som si kúpiť nejaký nábytok a dokonca ho svojpomocne zložiť (do stola som omylom navŕtala ďalšiu dieru)ale so žalúziou si stále neviem poradiť, šoférovala som po Sheikh Zayed Road kde okolo mňa jazdilo milión ďalších áut v 300 ďalších potrebných pruhoch a nebolo mi všetko jedno, keď som videla tie nehody po ceste...absolvovala som palacinkovu party a podarilo sa mi spravit s palacinkou trojiteho Ritbergera, zafarbila som si vlasy, v sobotu som skoro umrela od smadu, pretoze som sa nemohla dostat z tej strasidelnej vily prec, lebo taxikar nedorazil a v nasej blizkosti nie je ziadny obchod...tak ma musela zachranovat Lucka, ktora samozrejme cestou ku mne musela este zabludit... kupila som vodne pistole a rozputala na zahrade u Tomasa vojnu do ktorej sa potom uz zapojila aj zahradna hadica, zobudila som sa v noci nato, ako mi v kúpeľni tečie zo stropu prúdom voda...no proste nuda v Dubaji:)! Dokonca som sa v utorok rano zobudila na hrmenie, comu som celkom neverila, i ked pri pohlade z okna som videla ako tisko pada dazd... na druhy den v novinach pisali, ze to bol jeden z uspesnych pokusov ako prinutit mraky aby z nich prsalo...takze ak si niekto budete chciet objednat na narodky burku, staci zavolat do miestneho hydro-meteo-burkomracnoveho ustavu...
Sedim si teraz v praci a premyslam co skor spravit... mam naplanovane dva mitingy dnes ale casovo mi to zaberie snad pol dňa, kým sa tam vôbec dostanem, nájdem to a vrátim sa odtiaľ spat. Takéto logistické problémy tu máme na dennom poriadku...buď sa nedovoláš do taxislužby, alebo máš taxikára, ktorý pozná všetko iné len nie Dubaj, alebo nevie po anglicky, alebo...alebo... Včera som si objednala taxík aby ma hodil na stretko do firmy....myslíte si, že prišiel? Vlastne áno, ale polhodinu potom, čo som telefonicky musela zrušiť stretko, lebo mi bolo jasné, že za 5minút sa tam určite nedostanem. Blahoslavený buď ten, čo vymyslíš teleport!!! Ono mi síce Tomáš dal auto, ale tomu by muselo predchádzť asi hodinové študovanie mapy, lebo tá navigácia v aute mi stále hovorí, ze idem opačným smerom... možno je naopak nainštalovaná:)))
Tento týždeň som nás zapísala na salsu, takže to pôjdeme vyskúšať a v piatok sa ideme dať hromadne ostrihať, alebo podstrihnúť alebo niečo proste s tými vlasmi spraviť!!! Ukecali sme Lenkinho dávneho kámoša,ktorý pracuje teraz v telke...tak som zvedavá, čo z toho bude... fotodokumentáciu pošlem:))
Idem trošku pracovať... a študovať mapu...
Posielam vám veľa slnečných lúčov a teším sa na Vaše maily ako vám je doma super...
cmukajzióooza.... ´ila l-liqaa´ ....to ma tusim znamenat "goodbye"..

Going deeper...

2008-05-04T15:58:00.000+02:00

Tak to mám za sebou...ďalšiu vec zo zoznamu vecí, ktoré som chcela zdolať. Pomenovali po mne zastavku v Prahe:))) Ale nie :) Je to veľmi zvláštne zažiť ten pocit, ked dýchate cez trubicu, prud vody vas kolíše zo strany na stranu, vašu tvár stále šteklí prúd bubliniek, ktoré vydychujete... a nad vami, pod vami, všade okolo je voda... a pár ďalších ľudí s farebnými plutvami na nohách, dávajúc si rozličné podvodné signály. (vlastne na dne bazéna, bol ešte taký malý biely plastový krokodíl:))) V piatok sme dorazili na rannú hodinu celkom neskoro...meškali sme len 60minút, mysliac si ale, že ideme načas. Samozrejme, že nás do bazéna nepustili:))) Noc predtým sme boli s babami vonku, trošku sa vyblázniť a vytancovať a ráno som teda mala veľký problém sa skonsolidovať:)) Nakoniec sme si odsedeli ďalšiu teóriu, naučili sa vyrátať tlakové skupiny, možnú hĺbku a dĺžku ponoru..atď. Po náročnej debate a neustáleho sa domáhania, že nech nás predsa len pustia do bazéna s inou skupinou, sa to nakoniec podarilo... Inštruktora nám robil chlapík z Anglicka, ktorý bol v januári náhodou lyžovať na Slovensku a náhodou si zlomil nohu...tak vravel, že nám to pri záverečnej skúške zráta:)))
Takže o jednej sme tam poslušne nastúpili a z vody sme vyliezli až o 6tej...moja koža bola už v počiatočnom štádiu rozkladu. Najskôr sme museli niekoľkokrát zložiť a zmontovať celý výstroj, špeciálne na mňa obracal inštruktor zrak, lebo že babám to zvykne "neísť"...nuž výzva ako svet! A náhodou som to celé dobre zapojila, všetko fungovalo ako malo... tak som sa mohla prvýkrát ponoriť:))
Celé to bolo celkom zábavné, stále som sa chcela smiať, akoby mi do bomby napustili niečo iné...a vyfasovala som ružovú masku, aby som hájila farby ženského pokolenia:))
Tak som sa učila ako sa stúpa, ako sa klesá... čo robiť ked dôjde vzduch, aké signály sa pod vodou používajú (zdvihnutý palec vo vode znamená, že chcete ísť hore a nie že je všetko OK...čo sa mne stále plietlo a inštruktor bol zo mňa zmätený, prečo chcem ísť stále na hladinu:))), ako si kontrolovať tlak, ako si čistiť masku a všetky tieto potrebnosti "podvodné".... niektoré "skills" mi teda moc nešli, ako napríklad také to voľné nadnášanie regulované len vašim dýchaním...asi som sa až moc hlboko nadychovala a vydychovala, čo malo za následok, že som vysoko stúpala a inštruktor ma ťahal za plutvy dole:)) Z bazéna som šla v celkom povznesenej nálade, hladná ako vlk, i keď plná chlorovanej vody ale to asi k tomu patrí... v sobotu sme si odkrútili vo vode ďalšie dve lekcie s inštruktorom, čo vyzeral ako Jean Reno vo filme magická hlbočina:))) A ten mi nadelil krikľavoružové plutvy a detskú bombu...ale že to nemám brať osobne. Naučil nás kadejaké nové "podvodné" kúsky...a v piatok nás už čaká more... finálny test sa nám ešte nechcelo písať ale veď snáď bude čas:))) Tak držte palce... 50 otázok, záludné otázky...
Ale najdôležitejšie pravidlo potápania si pamätám: Never hold your breath!!! /Nikdy nezadržiavajte dych! Takže vážení, keď som vám to už takto objasnila, môžete s tým začať aj vy:))))))) Veľa štastia... ja idem pracovať.... je toho stále viac a viac...ešte som sa nestihla ani presťahovať:)))

Small steps...

2008-04-28T20:28:00.000+02:00

Tak sa po dlhšej odmlke zase ozývam... lebo mi vyčítate, že nič nepíšem. Ja len aby som vás uviedla do obrazu, že nie každý deň je tu ako z brožúrky cestovnej kancelárie, nie každý deň jazdíme na púšti a čo sa potápania týka, tak tiež sa zatiaľ len mecem na suchu:))

Za ten čas čo som nepísala, sa nič svetoborné neudialo... v sobotu som absolvovala prvé 3 (!) hodiny teórie potápania, čomu predchádzala takmer bezsenná noc keď som poctivo študovala knihu, ktorú mi dali... takže už viem čosi o baroch a atmosférach, o tom kedy a prečo telesá vo vode klesajú a prečo sú niektoré nadnášané, ako šetriť vo vode energiou, ako funguje neoprén a podobné dôležité veci nielen z fyziky, ktoré sa mi na Slovensku určite zídu:)))

Tento piatok ma čaká potápanie v bazéne a v sobotu tuším tiež... takže vám určite budem referovať aké to je, dýchať cez prístroj pod vodou, aké je to keď vám zastavia prívod vzduchu pod vodou (lebo aj to mi budú robiť) a iné milé veci. Keď už nás to v kancli párkrát omrzelo, tak sme si zbehli na pláž..len tak sa tam zvaliť, prípadne púštať šarkana, čo nás všetkých vrátilo asi tak o 20rokov života späť... More je tu ináč vtipné, lebo musíte kráčať kilometer aby bola voda hlbšia a ďalej by ste už zaručene narazili na nejaký betón, ktorý tu vo veľkom štýle striekajú do vody a budujú na ňom ostrovy, ostrovčeky v tvare paliem a svetov a kadečoho iného...

Cez víkend sme sa rozhodli ísť na platenú pláž s nádejou, že tam na nás miestny nebudú až tak pozerať... no celé to skončilo našou ťažkou depresiou z arabského sveta, pretože si nás s Luckou fotili, natáčali na kamery ako nejaké špeciálne prírodné úkazy... keď sme vošli do mora, tak sa okolo nás zhŕkol kŕdel chlapov, že sme sa s Luciou chytili za ruky a utekali z vody von.... Chlapi tu proste bezostyšne čumia na baby a ženy a nedovolia si len vtedy, keď je s vami nejaký chlap...vlastne oni si nikdy nič nedovolia, lebo ich môžeme udať polícii a bude pokoj. Všade na svete sú na pláži hliadkové veže záchranárov, len tu má hliadkové veže polícia... :)))

Dni sa odsýpajú veľmi rýchlo...ale každý je iný. Ráno ma hodí Lenka do práce, kde strávim pekných pár hodín a za tmy sa plazíme domov... Tento týždeň mám naplánovaných pár stretnutí kvôli novým priestorom firmy, kvôli účtovníkom, kvôli recruitingu...nuž z každého rožka nie trochu ale celkom dosť:). Dnes sme boli s Lenkou pozrieť bývanie, takže snáď sa už vysťahujem z hotela a nasťahujem sa do "nášho" bývaníčka... Vila je to preukrutne veľká, dali by sa tam omše slúžiť aj šarkan púšťať keby vietor zavial...veď fotodokumentáciu určite pošlem. Na prízemí sme si prenajali taký malý dvojizbáčik "se všim všudy"..tak som zvedavá ako nám to pôjde spolu:))

Takže cez víkend ma okrem potápania a nejakého toho beach volejbalu (lebo sme si aktívne kúpili loptu a vozíme ju v aute) čaká aj nákup perín a obliečok..a iných potrebností:)

Nuž krok po kroku...

Posielam všetkým veľa objatí a tiež by som rada vedela ako sa máte, či na vás padá jarná únava, čo nového a tak..píšte, preháňajte....

xxx

Moja prvá púšť...

2008-04-21T06:25:00.000+02:00

Zo zoznamu vecí, ktoré chcem stihnúť do konca života si môžem odškrtnúť návštevu púšte…
Tony tvrdého a tony mäkkého piesku, obrovská horúčava, duny ,dunky a ťavy to všetko si môj zrak užíval v piatok celý deň. Do púšte vyrazil celý náš dubajský office (v počte 3 ks) a kámoš Martin. Piatkové vstávanie bolo veľmi skoré, nato že bol víkend ale zvládla som to. Vyzbrojená dlhými gaťami a pevnými topánkami (ktoré však neboli pieskovo rezistentné) proti púštnym príšerkám som nasadla do džípu a nasmerovali sme si to rovno do púšte. Chalani sú v tomto púštnom offroade už celkom zbehlí a dokážu rozoznávať mäkký piesok od tvrdého, vedia, že hore na dune sa nikdy nesmie brzdiť lebo zapadnete ale ani ísť prudko, lebo duna môže byť z druhej strany zrezaná a vy akurát tak padnete na hubu či už s s džípom alebo bez neho:)
Tak sme sfúkli pneumatiky ako si to jazda v púšti vyžaduje,naložili lopatku pre prípad zapadnutia, vyzbrojili sa hektolitrami pitnej vody, ktorej v púšti nikdy nie je dosť, pripútali sa a vyrazili objavovať vrcholy každej duny, ktorá sa nám postavila do cesty. Vrcholy dún boli celkom luxusné v tom, že sme tam dokonca mali aj signal na telefónoch… :) Cestou sme narazili najskôr asi na tri ťavy, čo som samozrejme musela zdokumentovať ako svoje prvé ťavy, dotknúť sa, zľaknúť sa a utekať… hehe… To som ale ešte nevedela, že za 77dunami nás bude čakať obrovské stádo tiav… no nenafoťte to! Tak som sa tam plížila pomedzi ťavy, vonku asi tak 40 stupňov…raz som behala za nimi ja, raz oni za mnouJ Pár krát som vybehla z džípu kvôli nejakým záberom, piesok bol strašne horúci a vzduch sa vlnil… v tom moment sa mi vybavili všetky tie dokumentárne seriály na Spektre o tom ako prežiť na púšti – ale na nič som si nevedela spomenúť! Tam si tak môžete sadnúť a čakať či nepôjde okolo nejaký džíp alebo ťava!
Okolo 12stej na obed sme z púšte vypadli aby sme sa tam úplne neuvarili – i keď naša pitná voda tak skončila! Cestou sme sa stavili v nejakej “prícestnej” indickej reštike, posilniť žalúdky, i keď mne v tom teple moc nechutí. Otočili sme to do kaňonu na iný druh offroad jazdenia… omočili sme si nohy v malom jazierku pod palmami a za zvukov pesničiek Petra Nagya sme si to šinuli cez kaňon. POdarilo sa nám skriviť jednu ŠPZ na džípe… lebo tá diera v zemi čo nám vbehla to cesty sa zdala byť “prejditeľná” ale ináč bez ujmy na zdraví, I keď vám to dobre narovná chrbticu. Ďalšou métou po pokorení kaňonu bolo more… okúpať sa, zmyť zo seba piesok a hlavne ísť von z džípu. Zamierili sme si to do severnejšie položeného emirátu Fujeirah a zakotvili na prvej pláži, kam sme sa dostali. Ľavú stranu romanticky lemovali bágre a žeriavy ale na to si už zvykám. Tak sme tam s chuťou skočili a bláznili sa vo vlnách, kým sme nezistili, že voda je plná malých medúz a sajrajtu bohvie z čoho… Každopádne sa už zvečerilo a nechcelo sa nám ísť 200km späť do Dubaja, tak sme sa rozhodli nocovať na pláži…ehm v džípoch! Vybrali sme sa nakúpiť nejaké jedlo, drevo a iné potrebnosti a za úplnej tmy sme sa vrátili na pláž. S Tomášom sme sa chopili úlohy hlavných kuchárov a vyčarovali sme nejakú živánsku (priplietol sa tam aj ananás a jablká:) – škoda, že Tomáš to ani ochutnať nestihol, lebo zaspal skôr ako sa to dopieklo… tak sme si užívali na pláži takéto skvelé menu a okolo polnoci zaliezli do džípov a snazili sa vyspat…resp. vobec zaspat! Rano som vstala prva a kedze na plazi nebol vobec nikto, musela som si to s pozitkom vychutnat a prejst sa o 7mej uplne sama po plazi. Stretla som pár velkých krabov a chodila som po mušliach rozličných farieb a tvarov. Bola sobota ráno a postupne začali prichádzať autá s miestnymi, ktorá sa prišli vykúpať alebo na piknik… Špinaví a rozospatí sme nasadli do džípov a vracali sa do Dubaja. V Dubaji nás privítala púštna búrka, čo sa prejavuje asi tak, že idete 40tkou, nevidíte nič len samý piesok… obrovský béžový oblak…
Na požičanom džípe sa nám uvoľnili nejaké komponenty, ale za ten zážitok to stálo…
Teším sa na svoje ďalšie púštne dobrodružstvo… Najbližšie ma v sobotu čakjú tri hodiny teórie o potápaní:)

Dva tyzdne...

2008-04-19T16:05:00.000+02:00

Pisem vám v piatok, práve zajtra budú dva týždne čo som priletela… a neveriacky krútim hlavou. Človeku by sa zdalo, že v tomto teple je to tu všetko ospalé ale práve naopak-čas tu letí strašne rýchlo. Všetko sa pomaly dostáva do normálnych koľají a odhliadnuc od prvých dvoch kritických dní, sa v podstate stale usmievam a stale je načomJ. Vo štvrtok mi bola slávnostne udelená dubajská rezidencia do pasu a vydaná tzv. pracovná kartička, čo znamená že môj zdravotný stav sa im pozdáva. Aby som vás uviedla do obrazu, každý kto žiada o rezidenciu, musí podstúpiť HIV test, preskanujú mu pľúca a až keď zistia, že nemáte žiadne nebezpečné choroby – vydajú vám rezidenciu! V mojom prípade im celá procedúra trvala presne 24hodín, čo je na miestne pomery, rekordne rýchly čas. Čo stale nemám zvládnuté je bývanie… dostala som síce ponuku na spolubývanie ale až od augusta… dovtedy sa mi nechce bývať “pod mostom”. Obzerám sa kde sa dá, bytov je tu síce dosť a verím, že ponuka prevyšuje dopyt, ale zase môj finančný rozpočet by tým riadne utrpel, keby som si vyberala podľa toho, čo sa mi páči a kde sa mi páči. Veľký progres nastal v kolónke “šoférovanie po Dubaji”. Skoro ma ranila mŕtvica keď mi Tomáš (kolega) hodil kľúče na stôl a povedal, že dnes šoférujem ja… v tom momente som prestala byť hladná, smädná a asi všetkým, ktorí boli v tú minute na SKYPE som písala, nech na mňa v dobrom spomínajúJ)) Nakoniec to vzala kolegyňa Lucka, ktorá to síce zvládla fajn ale ako navigáciu potrebuje mňaJ) Na druhý deň som sa teda odhodlala, odnavigovala ju do vládnej inštitúcie, kde sa vybavuje veškerá byrokracia spojená s pobytom a späť som šoférovala jaJ!
Predchádzalo tomu ale zúrivé 20 minútové jazdenie na streche (!!! Tam sa parkuje!!!) kým som s tým autom vyšla na ulicu. Každopádne som to zvládla, aj zrkadlá aj navigáciu… šoférovala som aj v noci, ale to predomnou musel ísť Tomáš džípom aby som trafila domov. Orientácia v Dubaji je vo všeobecnosti strašná. Hľavne ženy majú v obľube zapamätávať si budovy a iné architektonické prvky, čo je tu k ničomu, pretože tu zo dňa na deň postavia novú budovu. Mám v aute navigáciu, ale keď som sa do nej párkrát pozrela, že či ma vôbec dobre naviguje..nestihla som takmer ubrzdiť na križovatke… nuž zradné sú tieto mašinky, čo vám majú uľahčiť život.
Stále ešte bývam v hoteli, pomaly si tu už začínam zvykať… všetci poslíčkovia tu ráno defilujú predo mnou, zháňajú mi taxík… upracú mi izbu…no zábava! Ale aj tak mám ešte stale nevybalený kufor, kostým visí v obale… no neviem sa dočkať kedy sa už niekam nasťahujem:) a začnem normálne žiť memorujúc si novú trasu do práce:)
Dnes som sa stihla zapísať na potápačský kurz… takže som si pred seba postavila ďalšiu výzvu, ďalšiu hĺbku… Dubaj je plný výziev… buď ich človek prijme alebo nie. Rozhodne sa tu veľa naučím..hlavne o sebe:)

2008-04-13T06:57:00.000+02:00

Tak zdravim opäť rodnú hrudu z horúceho Dubaja. Medzičasom mi uplynul prvý týždeň v arabskom svete a zatiaľ som ho prežila bez ujmy na zdraví:)

Je nedeľa, prvý pracovný deň na čo si stále neviem zvyknúť. Pracovný týždeň je tu rozvrhnutý úplne ináč ako u nás. Začína sa nedeľou a končí štvrtkom - t.z. že vo štvrtok tu už nič nevybavíte celý deň. "Intenzívne" sa tu pracuje od nedeľe do stredy, aj to podľa potreby. V tieto mesiace tu všetci makajú aby zarobili na leto, uzavreli obchody, pretože v lete to tu bude dosť ospalé a v septembri príde Ramadán a to už sa fakt nebude dať robiť nič - zo zákona by sa malo pracovať len do tretej, čo je fajn - ale zase sú tu iné obštrukcie spojené s náboženstvom. Medzičasom prišla do Dubaja posilniť náš hviezdny tím aj Lucka, takže už nie som sama v kancli. Po pracovnej stránke to ešte len začne byť záťaž, pretože minulý týždeň som riešila zatiaľ len operatívu, ktorá momentálne vyvstala a "horela vysokým plameňom". Bude tu toho veľa, rozbiehať office nie je zábava, pretože tu viac vecí nefunguje ako funguje:)))

Víkend bol celkom o ničom, pretože Dubaj toho moc neponúka... tu si to užijete ak vás bavia nočné kluby, prípadne život v nákupných centrách. Jasné, že sa dá ísť na pláž, prípadne do parku...ale to je tak všetko. Na výlety sa väčšinou chodí do susedných emirátov, do Ománu, do Fujeirah sa chodí potápať... Takže uvidíme, čo sa pošťastí.

Stihla som už vyskúšať arabskú kuchyňu, výborná je libanonská a iránska... kulinárske zážitky. Ale ináč si stále žijem vo svojom hoteli, dúfam, že už dlho nie... Mám tam 50 programov a 2 z nich sú po anglicky, takže stále dokola pozerám tie isté sitcomy a spraáááávy o tom, čo veľké zase v Dubaji postavia, čo kvôli tomu zbúrajú a tak...

Dnes ideme vybavovať moju rezidenciu a iné papierovačky, snáď sa pozriem aj po nejakých tých bytoch, možno ma zase taxikár odvezie do nových končín dubajských, prípadne sa budem baviť na tom, ako moje topánky menia farbu a pod prachom ich ani nevidieť:)

Všetkým posielam veeela pozdravov, objatí a pusiniek spod horúceho dubajského slnka... Dosť dobre si neviem predstaviť 50°.... ale veď ak pri tej teplote neprestane internet fungovať, tak vám o tom určite podám správu.

Step by step...

2008-04-09T07:48:00.000+02:00

Krok po kroku sa tu začínam rozhliadať a už len fakt, že tento článok píšem v celkom povznesenej nálade hovorí za seba. Prvý deň mi veľmi pomohla Lenka, ktorá tu žije už rok a pol pomaly... Vzala ma do krásneho starého arabského hotela, odkiaľ bolo videť more a pláže a všetky tie architektonické pýchy dubajské, akou je aj Burj Al Arab...ten hotel v tvare plachetnice. Okúsila som výbornú libanonskú kuchyňu, predierala sa zástupmi zazobaných dovolenkárov, ovieval ma vánok od mora... a tak. Vôbec nejde o to kde na svete človek je, ale či má s kým tráviť svoj čas, prípadne samotu. Našla som si tu spriaznenú dušu, začo som jej veľmi vďačná:)))

Druhý deň sa začal v znamení toho, že mi nepredlžili rezerváciu v hoteli a ja som bola tak ako aj v Mexiku aj tu svedkom toho, že keď človek začne zvyšovať hlas a zneistí ľudí, všetko sa dá vybaviť. "Biele rite", ako sa tu familiárne nazývame, tu majú svoju váhu a tí, od ktorých niečo žiadate nikdy nevedia akú váhu máte v tomto svete - tak mám pocit, že sa tu všetci belosi hrajú minimálne na veľvyslancov, prípadne iné vysoko kompetentné osoby.

Presťahovali ma teda do iného hotelového apartmánu, paradoxne hneď vedľa býva Lenka. Keby nestavali 300 ďalších budov okolo, tak si aj vidíme do okien. Na fotke máte moje hniezdočko, kde teraz dočasne pobývam...

No a tak som vhupla rovnými nohami do celého tohto kultúrneho chaosu... kde vás obsluhujú Indovia, taxíkom vás vozia Pakistánci, v salónoch krásy nájdete Filipínky a celý tento Babylon dopĺňajú ľudia, ktorí sem z rôznych kútov sveta prišli robiť biznis. Angličtina, ktorú tu počujete sa nepodobá žiadnej inej...ale zase veľmi oceňujem a zároveň obdivujem všetkých tí, ktorí aj napriek tomu, že sa mýlia, nepoužívajú správne slová - rozprávajú veľmi suverénne!!! Presne opačná tendencia ako u nás, kde každý radšej mlčí ako by mal povedať niečo zle. Berte si príklad!

No a tak mi dnes odsýpa môj štvrtý pracovný deň ... stihla som vybehať víza pre nejakého nového strategického partnera, taxikár ma párkrát odviezol netuším kam ale hlavne že on bol presvedčený, že ideme dobre, snažím sa vybaviť inzerciu v arabských novinách ale na ich stránke všetko vyzerá ako rozsypaný piesok...a tak:)) Každý deň sa tu potýkam s novými výzvami, učím sa nové veci...

Dnes poobede ideme zháňat s Lenkou byt...niečo sme si už dohodli, blízko pri pláži. Nech sa nemusím pozerať stále na žeriavy a betonove bloky:))

Stihla som navštíviť aj nákupné centrum, kde je tá slávna zjazdovka... vtipné je, že všetci majú požičané rovnaké kombinézy na lyžovanie, takže tam veľmi dobre zapadnete:)) V nákupnom centre, ktorého je zjazdovka súčasťou, stoja pri skle ľudia rozličných národností s pritlačenými nosmi na skle, pozorujúc lyžiarov a tuú divnú bielu hmotu:))) No možno to raz vyskúšam...

Ok, nachvíľu sa odmlčím, idem vyzdvihnúť vizitky a fičím na výstavu za kolegami....

Držte palce, aby sa ma zase taxikár neopýtal, že ako sa tam má dostať... to už dostanem záchvat smiechu:)) Zdravím vás všetkých a posielam trochu tepla z tých 34 stupňov, čo tu máme...

Aj piesok vám pošlem ak chcete....

Nečakala som...

2008-04-06T11:27:00.000+02:00

Nečakal som, že to bude až také ťažké.... Je nedeľa, sedím tu sama v kancli a neviem kam mám skôr uprieť zrak, čoho sa skôr chytiť a kde je tu WC. Moje sebavedomé rozhodnutie odísť sem, začínajú nahlodávať pochybnosti....
Priletela som v noci a teda bol to jeden z mojich povedzme dosť zlých letov. Odhliadnuc od môjho zdravotného stavu, sa prejavili známky nejakej psychickej únavy a ťažoby... na letisku mi dokonca vypadli slzy ( a nie jedna) keď som tam videla stáť mamu.... Tuším je to prvýkrát čo ma niekto vyprevádzal... v lietadle som sa nemohla zbaviť myšlienky na domov, že zase odchádzam a nechávam za sebou ľudí a veci na ktorých mi záleží. Psychické pochody prerušila až náhly a neznesiteľný tlak v hlave, v zuboch pri pristávaní, ktorý mi pripomenul, že letím s nádchou a pekne si to odtrpím. Tak som sa aspoň pozerala na pobrežie Dubaja, ktoré aj v pokročilej rannej hodine pulzovalo životom... Uspesne som absolvovala vstup do krajiny, do pasu som dostala peciatku, ktoru moc precitat neviem:), ale tak som tu. Do hotela som prisla okolo 2hej rano po vcelku prijemnej jazde taxikom a musela riesit este to, ze sa z kreditky nedaju stiahnut prachy... mrtva som padla do velkej postele v preklimatizovanej miestnosti a zobudilo ma az rano o 9tej klopanie na dvere s naliehavym "housekeeeping"... Do tepleho slnecneho Dubaja som vysla az pred par hodinami, nasadla zase do taxika a sedim v praci... a neviem kam z konopí. Dnes vecer ma dojst po mna kamoska Lenka, a berie ma na večeru aby ma dostala z tejto melanchólie a ukázala mi, že to tu bude fajn... Každopádne mi všetci veľmi chýbate:))) Teraz idem hľadat to WC:)))
Držte mi palce, nech ma Dubaj príjme s otvorenou náručou.....
xxx
P.S. moje O2 cislo mi nefunguje.... takze tento komunikacny kanal asi nepojde:(

Znovu na ceste...

2008-03-31T21:11:00.000+02:00

Nie je to tak dávno, čo som vybaľovala kufre z Mexika, rozdeľovala darčeky, bojovala s časovým posunom a snažila sa privyknúť môj žalúdok opäť na slovenskú stravu. Mysliac si, že tento rok veľa už nepocestujem, som kufre a batohy odložila na vrch skrine, kam sa šplhám len vtedy, keď sa chcem vybrať na cesty alebo sa tradične zase raz vysťahovať či presťahovať:)
Nuž človek mieni...
Nie som fatalista ale niečo na tom asi bude, že mi zazvonil telefón, na konci ktorého bol známy s otázkou, či chcem vycestovať za prácou. Práve som sa zapojila do procesu hľadania práce, dokonca som niektoré aj úspešne zakončila...ale toto mi začalo vŕtať v hlave. Nakoľko som firmu poznala, vedela som, že jediná pobočka, od ktorej sa očakáva veľa a je v procese dynamického rozvoja je tá dubajská...
Dubaj...znie mi to dosť cudzo, vzdialene ale výzvu som prijala a v sobotu, 5. apríla odlietam. Nemám ani sprievodcu, len viem, že je tam dosť teplo, na trhoch sa dá kúpiť kadečo, ťavie preteky sa už skončili a že budem chvíľku bývať na "palme".Tiež som sa čudovala, že budem bývať v "apartmáne na palme"... nuž ale ten ostrov v tvare palmy je fakt šialený, ale na takéto veci si budem musieť zvyknúť.
Mexickú dedinu vymieňam za technokratický svet plný biznisu, studené jarné slnko vymieňam za horúce dni...a prudko klimatizované miestnosti.
Teším sa na nové veci a hlavne na to, čo sa o sebe naučím:)

P.S. a samozrejme vám budem písať!
P.S. aj vy my môžete písať:) Pre SMS potreby si nechávam slovenske čislo 0949 260 896
Keby ste niekto zabludili do Emiratov, tak mi volajte na cislo +971 50 287 7865.

posledny?

2008-01-08T02:55:00.000+01:00

pisem vam dva dni pred odletom. Sedim v Pueble, liecim si zapal priedusiek a rano vyrazame na nasu poslednu cestu do D.F. Tri mesiace presli ako nic, a prave ked to zacalo byt vsetko zaujimave, ked som mohla chodit kludne po dedine sama, ked sme mali tolko kamaratov a este tolko zazitkov pred nami, musime odist. Normalne mi to tu bude chybat, i ked niektore veci urcite nie.
Absolvovali sme mexicke vianoce a vyspevovali s mariachis do 4tej do raaaana, potom prisiel novy rok v tichom stýle, ktorý priniesol obrovsky vietor a zimu. Ani sa neoplatilo vychadzat z domu a spat v nasej izbe bolo ako spat v mraziaku.... A ja som si velmi prezieravo pobalila spacak, resp, zabalila doñho tequilu, tak som to vsetko zase musela vybalit a pekne si doñho vliezt na posledne dve noci:)) Stihli sme si este spravit krasny vylet do Cuetzalanu, jedneho zo 17 magickych miest Mexika, ktore sa nachadza v kopcoch, zrana byva zahalene v hmle a ludia tam este stale chodia v tradicnom odeve a udrziavaju tradicie.. i ked niektore len kvoli turistom. Odtial som si ako darcek doniesla zapal priedusiek... Nastastie mame kamaratov doktorov, takze sa Cecilia rozhodla mi pre rychlejsi ucinok aplikovat injekciu do zadku, este teraz to citim:))
Dokonca nastala taka situacia, ze sa nam dost sprotivilo mexicke jedlo v case ich fiest... prave vtedy, ked maju varit najlepsie jedla, je to same mastne maso a vyvary z neho az sme si povedali ze nabuduce radsej povieme, ze sme sa medzicasom stali vegetarianmi... a to si Rado donedavna myslel, ze Mexiko je tiez rajom vegetariaaanov... Ach ako by som si dala kapustnicu a lokse!
Pozeram na tie tasky, co mi tu lezia pri nohach a velmi sa tesim na tie presuny v ramci Mexika, Madridu ale aj Slovenska...
Je vela veci ktore sa mi na Mexiku pacia a budu mi chybat ale je zaroveñ aj vela veci, kvoli ktorym by som tu zit nemohla... A prave preto sa neviem stale rozhodnut, ci ho milovat alebo nie... Cas ukaze... Ale uz teraz mi je smutno;)))
Do skoreho videnia priatelia...a do skoreho citania...urcite vam este nieco o Mexiku, i ked nie z Mexika napisem.... pues, hasta prontito;))))

Ach, Acapulco....

2007-12-26T16:40:00.000+01:00

NO co vam budem pisat... celè to bolo bàjecnè... Vianocny darcek sa vydaril a teraz uz len prikladam ucho k musliam aby som pocula more. Snad kazdy clovek uz pocul o Acapulcu ale màlokto vie, co od neho ocakàvat. Pripravte sa na to, ze tu nàjdete takmer vsetko, od prekràsnych plàzì pocìnajùc, cez nocnè kluby a diskotèky az po pralesmi zarastenou Sierrou na vzdialenom horizonte. Sterilnà hotelovà zòna je dokonale prisposobenà severoamerickej masovej turistike a ponùka snobàreñ akà sa snàd dà nàjst uz len v yucatanskom Cancune.

Najvacsim klenotom Acapulca je jeho kràsna zàtoka, Bahia, ktorà je rozkùskovanà na nespocetny pocet plàzì a plàziciek...je na vàs, ktorù si vyberiete. My sme si to prvy deñ strihli na Caletu, co plàz skor pre miestnych a teda turistov tam vela nenàjdete. Stacì ked si lahnete a hned pred vami bude defilovat dlhà rada miestnych predavacov, prìpadne k brehu prirazì cln a predàva pràve ulovenè ryby. Miestne matròny sa hrajù so svojimi detmi pri vode, màloktory mexican si ide zaplàvat, a pozorovanìm tohto vsetkeho mozete stravit celè popoludnie. A dokonca sa mi plàvajuc podarilo vidiet korytnacky... Z Calety sa dà dostat lodkou na blìzky ostrovcek La Roqueta, kam sme ale nestihli ìst, kde sù vraj cistejsie plàze, malà ZOO a somàre obtazkanè pivnymi sudkami. Taky maly eden, nie?

No a zvysok vàm napìsem nabudùce, lebo ficìme do obchodu...

Teotihuacan musì byt...

2007-12-21T01:27:00.000+01:00

Ked vám toto písem uzívam si svoj vianocný darcek v podobe výletu do horúceho a dusného Acapulca. Takze súcasné emócie a zázitky pomaly prekrývajú tie staré a more mi z hlavy vymýva vsetky spomienky na Teotihuacan, i ked je grandiózny. Ale pekne poporiadku, snád si este nieco pamatám..:)
Pred 2 týzdñami sme boli na návsteve v meste Ciudad Sahagun, v státe Hidalgo, ktoré je vzdialené necelé dve hodiny cesty od D.F. V Sahagúne býva uz vyse 40 rokov pani Ludmila, ktorá svojimi jazykovými znalostami prispela k prekladom niekolkých diel z pier mexických autorov. V meste Tepeapulco zriadila aj nadáciu mnícha Bernardina de Sahagun, ktorý sa povazuje za prvého antropóloga, nakolko v 16. storocí sa mu nielen vdaka rozsiahlemu dotazníku ale aj vdaka skvelým kontaktom s informátormi spomedzi Indiánov podarilo zozbierat neocenitelné údaje a fakty o zivote Indiánov, ktoré boli neskor publikované v súbornom diele. Zo Sahagúnu sme sa vydali na celodenný výlet do archeologickej zóny Teotihuacan, co znamená “mesto bohov” alebo “mesto, kde sa zrodili bohovia “ , resp. “ kde sa z ludí stali bohovia”. Jeho povodný názov je neznámy pretoze v dobe ked prisli Aztékovia, ktorí mu mimochodom dali toto meno, bolo mesto uz opustené a nezanechalo o svojej existencii ziadne písomné správy. Obradné centrum, ktoré je sprístupnené turistom urcite kazdého ohromí svojou velkostou i ked tu absentuje dramatické horské pozadie ci pralesy ako v juzných oblastiach. V spievodcovi sa píse, ze najvacsie pyramídy, pyramída Slnka a Mesiaca, sú tak velké, ze pred ich rekonstrukciou splývali s ostatnými mensími kopcami v krajine. Je pravda, ze clovek sa pri nich cíti ako velmi malický zivocích a keby som sa v tomto priestore ocitla sama i za bieleho dña by mi ich velkost nahánala strach! Vo svojom najvacsom rozkvete populácia tohto mesta dosahovala údajne az 80tisíc ludí a rozkladala sa na ploche 23 kilometrov stvorcových, pricom len zóna s pyramídami, teda rituálne centrum má okolo 4 km stvorcových! V súcasnosti sú síce stavby smutné a sedivé a jedine ich velkost vyvoláva v ludoch emócie, ale v minulosti bola kazdá z nich pokrytá jasnými a farebnými kresbami coho dokazom je aj Múzeum nástenných malieb v areáli zóny.
Vec, na ktorú sa treba pripravit ked pojdete do Teotihuacánu je, ze asi mnoho ludí pobývajúcich v tomto case v Mexiku bude mat zrejme ten istý nápad a tak to tam bude vyzerat ako na Staromestskom námestí.
Os celého obradného centra tvorí Calzada de los Muertos, Cesta mrtvych, ktorá je 2km dlhá a spája vsetky významné stavby obradného centra Teotihuacanu a lemovaná je nízkymi obradnými budovami po celej svojej dlzke. Rovno oproti vchodu je La Ciudadela, Citadela, ktorá bola administratívnym centrom mesta a okolo tohto námestícka mali svoje domy najvyssí kñazi a slachtici. Vacsinu turistov aj tak lákajú len pyramídy a zvecnenie sa na jej vrchole (co sme aj my koniec koncov urobiliJ) ale pozoruhodné sú tu aj iné stavby, ktoré stoja nielen za fotkuJ Na jednej strane Citadely bol objavený Templo de Quetzalcoatl (Chrám Opereného hada), ktorý má tiez formu pyramídy a z reliéfu kazdého stupña vystupujú v pravidelných intervaloch stylizované hlavy Opereného hada a Tlaloka, boha dazda, ktoré sú desivé a krásne zároveñ.
Pirámide del Sol (Pyramída Slnka) je najvýraznejsou stavbou v celej zóne. Vysoká je asi 70m a v celom Mexiku je vacsia uz len pyramída v Cholule, resp. bola, o ktorej som vám uz písala. Jej základña je takmer tak isto velká ako základña Cheopsovej pyramídy ale nedosahuje jej výsku, nakolko má iný uhol stien a stupñovitý charakter. V roku 1908 nejaký sialený archeológ v snahe odkryt tajomstvá, ktoré si myslel, ze pyramída skrýva, odstrelil takmer polovicu z nej dynamitom. Samozrejme vnútri nic neobjavil, pretoze pyramída bola postavená zrejme uz na zaciatku rozvoja mesta a tak ju len teda nútene zrekonstruoval do podoby, ktorú má dnes. V roku 1971 vedci narazili na “dokaz”, ktorý vysvetluje, preco bola pyramída postavená práve tu a nie na inom mieste. Archeológovia vtedy narazili na tunel (verejnosti neprístupný L), vedúci do jaskyne v tvare stvorlístka, priamo pod stredom pyramídy. Nepochybne slo o nejakú svatyñu, priestorové rozlozenie ktorej presne kopíruje obradné centrum Teotihuacanu a mozno práve kvoli tejto jaskyni, bol zalozený celý Teotihuacan. Ale to sa uz zrejme nedozvieme… i ked existuje mnozstvo teórií o povode ci funkcii tejto jaskyne, ktoré niekedy zodpovedajú aztéckym legendám. Jedna z nich vraví, ze jaskyña bola vytvorená spodnou vodou, ktorú miestni obyvatelia spojili s Tlalokom, bohom dazda, úrody a reprodukcie, takze symbolizovala akúsi fontánu zivota. Vyjst na Pyramídu Slnka je celkom zaberacka, schody sa k vrcholu zuzujú a je ich nespocetne vela… Zrátajte si ich sami, ked tam raz budete, ja som to císlo uz vypustila z hlavy. Na vrchu to vyzeralo ako pri národnom výstupe na Kriváñ, vsetci sa tam fotili, niektorí aj jedli, pofajcievali… nuz a kedysi tu zrejme býval chrám, kde sa obetovalo.
Na konci Calzada de Los Muertos sa nachádza o poznanie nizsia Pirámide de la Luna, Pyramída Mesiaca, ktorej tvar má údajne kopírovat za ñou stojaci kopec, ktorý sa nazýva “Cerro Gordo”, cize “Tucná hora”. Pyramída mesiaca posobí na cloveka povabnejsie, mozne je to tým, ze jej velkost nenaháña strach, mozno pre iné dovody ale kazdopádne je z nej najkrajsí výhlad na celé nálezisko.
Kñazská cast mesta nám podáva evidenciu aj o tom, ze maliarske umenie bolo v Teotihuacane velmi dolezité. Takmer vsetky budovy nesú na sebe pozostatky farebnej maliarskej výzdoby. Jedny z najkrajsích fresiek sa vsak paradoxne nasli mimo rituálneho centra, vo vzdialenejsích, obytných budovách v rezidencnej stvrti Tenpantitla. Cestou tam, kde nechodí vela ludí, pravdupovediac sme tam boli jediní, sme nasli na ceste vela rozsypaného obsidiánu, ktorý sa vsak dá nájst aj na Ceste mrtvych. Cize vsetci mali tváre vyvrátené dohora a pozerali na pyramídy a my dvaja do zeme a hladali sme obsidián, cize sopecné sklo, ktoré bolo predmetom nielen úzitkového umenia u predkolumbovských civilizácií. Jedna vec comu sa tu nevyhnete, sú predavaci…predávajú kadeco ale konkrétne tu, sú to napr. umelecké výrobky z obsidiánu, mnozstvo caciek a tretiek… Pre istotu vám cenu povedia v dolároch, lebo samozrejme biely znamená American, a nezabudnú dodat; “amigo, it´s a good price for you”… No ale vázení s týmito ludmi sa oplatí jednat..nielen v Teotihuacane ale aj hocikde na plázi, v meste na trhu…treba zjednávat cenu. A Radko tomu tak dosiel na chut, ze sme si odniesli 3 obsidiánové sosky za polovicné ceny a este sme aj dostali kus surového obsidiánu do daru od jedného velmi zhovorcivého remeselníka, ktorý nám ochotne vysvetlil pracovné postupy, metódy, takze mozme zacat opracúvat nás kus surového obsidiánu ;)

Správy zo Santa Clary II.

2007-12-17T05:25:00.000+01:00

Niekedy sa zdá ze dni tu majú nemenný rytmus a ze sa tu clovek moze velmi lahko nudit. Ale vzdy sa nájde nejaký clovek alebo nejaká aktivita, ktorá nám to ozvlástni a my máme o spomienku naviac. Onehdy sme si zasli na vrsok nad dedinou, kde stojí kaplnka patrónky Mexika. V celej tejto oblasti sa sleduje línia osídlenia uz z predkolumbovského obdobia, takze zem tu skrýva nespocetné tajomstvá. Hore na kopci kde teraz stojí kaplnka, tam kde sa teraz pestujú kaktusy na komercné úcely, bolo zrejme dávne rituálne centrum… Ked sa tam budete chvílu túlat, narazíte na nespocetné kúsky a úlomky keramiky, ktorej dekor a miestami aj tvar sa nepodobá na ziadnu z tých co sa predáva na trhoch. História tu na vás bude dýchat z kazdej strane, len ludia na ñu uz zabudli a nemajú dovod odkrývat náleziská, ktoré tu istotne sú. Len nedávno odkryli v nedalekej obci náhodou velkú hrobku nejakého vládcu a to tak, ze nákladné auto, ktoré tadial slo, sposobilo zosuv pody a tá odkryla vstup donútra. Stále rýpeme do nového municipiálneho prezidenta, ze by mal zacat vykopávky na vrchu, nech si ludia zacnú vázit svoje pueblo aj kvoli histórii, ktorá tu ocividne je! Ale tu je to ako boj s veternými mlynmiJ . V Santa Clare sa nám dokonca podarilo absolvovat uz aj svadbu vo velkom stýle, kde sa postupe zisla snád celá dedina. My sme síce priamo pozvaní neboli J ale tu to funguje tak, ze pozvaní si mozu pozvat dalsích ludí a tak sa zíde neskutocné mnozstvo svadobcanov. A samozrejme sa vela jedlo, mariachis hrali a svetelné efekty muselo byt vidiet este velmi daleko!
Ked nemáme chut byt s ludmi, zájdeme si za dedinu, kde stojí malá pyramída, jediná svojho druhu, pretoze ako jediná vznikla “po príchode spanielov”, resp. v súcasnosti. Postavil ju nás kamarát, clovek, ktorý vie vela o histórii národa a snazí sa o obrodenie tradicnej kultúry…ale tiez sa to dá prirovnat k boju dona Quijota s veternými mlynmi.
A tak sem – tam skocíme k pyramíde, pomozeme mu nieco namalovat, prípadne postavit. Tak ako vcera, ked sa rozhodol vyrobit pec z adobe, cize hliny, ktoru sme miesali so slamou… teda postup nie nepodobný tým, ktorý pouzívali uz nasi predkovia. Uvidíme, ci z nej niekedy ochutnáme chlieb :))
Onehdy sme si zaskocili na trh do nedalekého puebla, kde sme chceli nakúpit nejaké domáce výrobky a tiez nejaké hlinené hrnce, v ktorých sa tak dobre varí. Vyrázali sme uz ráno o 4tej (co mi silne pripomínali zájazdy do Polska) aj napriek tomu, ze to nebolo daleko. Ale na miestnych trhoch vraj platí, ze ráno je vsetko lacnejsie a dá sa dobre nakúpit. Blbé bolo, ze ked sme tam prisli bola este taká tma, ze aj tak sme este museli hodinu sediet v aute, kým sa zacalo briezdit. S pribúdajúcim svetlom, pribúdali aj ludia a ceny sa naozaj zvysovali. Okolo desiatej sa tam uz vobec nedalo chodit a dav vas pomaly tlacil smerom akým chcel. Odrazu sa medzi stánkami vynoril z cista jasna autobus, ktorý si to sinul rovno prostriedkom cez ten dav ludí. Nechápem ako sa tam vobec zmestil ale ludia sa vobec necudovali, len si nachvilu spratali veci, niektorí prípadne nastúpili a nadalej vykrikovali svoje ponuky, strkali vám pod nos maste na vsetky neduhy, prípadne vyratúvali výhody kúpy sady stipcov!
O mesiac o takomto case uz budeme dávno na Slovensku a México sa mi bude zdat strasne vzdialené…teraz sa mi to zdá divné to povedat, ale viem, ze mi bude vela vecí z neho chýbat. A mozno aj ten divný mexický cas… :))

P.S. Prajem vám vsetkym prijemný predvianocný zhon, nech vám neprihoria medovníky a nech kapor nie je drahsí ako minulý rok. A nech máte biele Vianoce…tie nase budú tusím tiez biele, ale od prachu:)))

Správy zo Santa Clary I.

2007-12-17T05:17:00.000+01:00

Opat to tu trosku rozdelím na dve casti, aby sa zmestila nejaká fotodokumentácia, ktorá je ziadaná viac ako text:).
Tak sme sa po pracovnom výlete do Michoacánu a dovolenkovom pobyte v Tampicu zase vrátili do násho puebla Santa Clara. Medzitym sme zase na tyzdeñ odisli do D.F. a Ciudad de Sahún na navstevu a stihli sme navstivit slavny Teotihuacan a nemenej slavnu archeologickú zónu v Tule. Ale o tom az neskor. Na tyzdeñ sme sa zase vrátili aby sme zajtra zase odisli…cize najblizsie vám budem písat z, alebo o Acapulcu. Normálne sa mi tu zacalo pácit a celkom som sa tesila spat. Pomaly sa nám to tu vsetko kráti a musíme si presne plánovat co kedy spravíme, coho sa zúcastníme a za kým kedy pojdeme, lebo síce sú to 3 mesiace ale udalostí a ludí je vela a nedá sa to vsetko stihnút. Pred týzdñom som obehla pár zien z dediny, ktoré poznám a dala som im moj pracne vypracovaný dotazník, lebo k diktafónu tu nemajú moc velkú doveru. Uvidíme nakolko budem spokojná s odpovedami ale zrejme budú este potrebné “konzultácie”. Vcera sa mi pár dotazníkov vrátilo a na trhu sa mi podarilo spoznat s inými zenami s puebla, takze som ani necakala, ze budem potrebovat tolko kópií. Máme známych samozrejme aj v meste ale zivot tam, je diametrálne odlisný od toho, ktorý zijeme tu a veru ani na ludí tam ani zdaleka neplatí to co tu. Zeny sú tam emancipované a pracujúce, chlapi v pohode varia, co by sa napríklad tu stat nemohlo. Pomaly sa blízia Vianoce a miestami je to az komické ked vidím vsetky tie ozdoby a svetielka na domoch..a nikde ani náznak zimy. Vianocný stromcek sa tu tradicne stavia 1. decembra, ale u nas v dome este nie je postaveny a tusim sa bude stavat az dnes. Oco mi písal, ze adventné vence uz dávno svietia co tu aj mña napadlo urobit ale okrem kaktusov tu asi iný materiál nezozeniem, takze od tohto nápadu asi upustím. Doma to vsetko urcite vonia vanilkou a skoricou a tu to má vsetko príchut a voñu chille. Koláce sa tu nejak nepecú, mozno na Stedrý deñ sa nieco donesie…okrem ostatnej tony jedla, pretoze za ten cas co tu sme sa nedalo nevsimnút, ze kazdý sviatok sa tu oslavuje horou jedla. Nepreháñam! Minule som sa rozhodla, ze z tunajsej fazule navarím fazulovú polievku, co si vyzadovalo neskutocnú dávku improvizácie ale aj trpezlivosti, lebo kým sa tu tá fazula uvarí… no neviem co je to za odrodu. A okrem toho pustila takú farbu, ze polievka bola cierno-hnedá, velmi vábnej farby teda! Nastastie chutila aj mexickému osadenstvu, takze medzinárodný konflikt sa nekonal. Vianoce chceme trávit tu na dedine a trocha pozorovat ako to tu prebieha – respektíve podla toho co pocuvam od nasej mexickej rodiny, budeme na celom sviatku aktívne participovat, nakolko sa bude robit velká fiesta pre Ñiño Jesús, cize Jeziska. Neviem si dost dobre predstavit takú hromadnú akciu, lebo aj s nami sa tu má zíst asi 40 ludí, co uz je malá svadba, nie? Príde celá rodina, kazdý so svojim potomstvom a bude sa vela jest:). “Nasa” rodina je svojou fiestou v dedine velmi známa a tento rok samozrejme tiez treba tradíciu dodrzat, takze dva az tri tyzdne pred Vianocami sa zacína vsetko pripravovat. To znamená, ze na kazdý strom, ktorý máme na dvore treba zavesit milión svetielok a aby to nebolo málo, kazdý strom musí hrat inú melódiu a nedá sa to vobec vypnút. Cize najnovsie zaspávame pri zmeske Tichej noci, Merry Christmas a neviem coho este… bliká a hrá to ako divé az do rána bieleho! Pre toto som celkom rada, ze ideme do Acapulca a snád nás tam bude uspávat ticho! Ked sa pozriem z okna, vidím ludí ako visia zo stromov, vesajúc tam ziarovky, lebo aby ste rozumeli ich je stále málo a stále to hrá málo pesniciek:). Nech sa deje co sa deje, forma musí byt a v prípade Mexika to platí aj trojnásobne. Hlavne nech je vsetko vycackané, nech to bliká, trbliece sa a je toho vela:))) Na obsahu tu moc nezálezí....

Legenda o Popo a Ixta

2007-11-30T19:28:00.000+01:00

Nedá mi aby som vám konecne nenapísala legendu o povode sopiek Popocatépetl a Ixtaccíhuatl, ktorým tu nikto inác nepovie ako Popo a Ixta. Ixta je sopka vyhasnutá na rozdiel od Popo, ktorá od roku 1994 vykazuje zvýsenú vulkanickú aktivitu a ktorej cinnost sa naposledy obnovila v roku 2000 a vyvrcholila najvacsou zaznamenanou erupciou. Ked sa na Popo pozriete teraz, vidíte ako si spokojne vypústa obláciky dymu ci pary, “fajcí si svoju cigaru” ako vravia miestni a nic nenasvedcuje tomu, ze by to bol hrozivý vulkán, ktorého erupcia moze zrovnat so zemou Valle de Mexico.

Legenda, ktorá hovorí o vzniku týchto dvoch vulkánov je romantickejsia ako samotná realita hroziacej erupcie. Mená oboch vulkánov pochádzajú z aztéckej legendy v stýle Róme a Júlie. Popocatépetl (Dymiaci kopec) bol bojovník a Ixtaccíhuatl (Biela zena), jeho milenka, bola dcérou vládcu. Ked sa dievcina dopocula, ze jej milý bol zabitý v boji, zomrela zialom. Popocatépetl sa ale vrátil z boja zivý a zdravý, polozil jej telo na horu a postavil sa vedla mohyly na vecnú stráz, drziac v ruke horiacu pochodeñ (ktorá samozrejme symbolizuje vecný oheñ vnútri sopky). Zo západnej strany Ixta pripomína nakláñajúcu sa zenskú postavu a podla toho sú vraj pomenované aj jednotlivé casti sopky ako nohy, kolená, brucho, prsia, krk, hlava a vlasy.

Na opacnej strane údolia lezí iná sopka, ktorá nesie meno históriou a ludmi zatracovanou Malinche. Nepodarilo sa mi zistit, preco sopku pomenovali práve po nej, po zene, ktorá zradila Indiánov a pridala sa na stranu Cortésa ale ktorá je na druhej strane matkou mexickej rasy, pretoze prvý Mexican pochádzal z jej vztahu s Hernánom Cortesom. Malinche sa moze prirovnávat k biblickej Eve, ktorej cin ju tiez zatracuje v ociach iných ludí. Táto sopka z dialky pripomína hlavu, resp. tvár a preto jej tu tiez hovoria “La Cabeza”, co znamená hlava.

Keby ste sa tu niekedy ocitli, za návstevu rozhodne stojí Parque Nacional de Volcanes, ktorý sa rozprestiera na úpatí sopiek Ixta a Popo. Do parku sa dá dostat autom a to dokonca az do výsky 3800 m.n.m, kde sa nachádza priesmyk Paso de Cortes, pomenovaný po dobyvatelovi Cortesovi pretoze sa mu asi zdalo vhodné vstúpit do údolia Valle de Puebla práve na tomto dost nárocnom mieste. Skoda, je ze sa po stopách Cortesa týmto smerom asi nevyberieme.

A tak si tu nazívame v pohode obklopený vulkánmi a pozorujeme sneh, ktorý lezí na ich vrcholkoch ;))

Tampico

2007-11-30T19:18:00.000+01:00

Tak sme sa teda vybrali do Tampica, mesta v státe Tamaulipas, ktorý sa svojou severnou hranicou dotýka USA. Z mesta McAllen v Texase vedie most cez rieku Rio Bravo, ktory koncí v meste Reynosa, práve v státe Tamaulipas. Sme sa teda vybrali k oceánu s príslubom dovolenkyJ Cestovali sme 10 hodin autobusom az nás to o polnoci vyplulo na autobuske v Tampico, kde nás uz cakala Blanca, Radova známa este z BA. V Tampico sme strávili 4 dni a nanestastie sme so sebou priviezli severný vietor, takze tam bola vacsia kosa ako v Pueble miestami. Tampico je mesto obklopené vodou takmer z kazdej strany. Jednak je tam oceán, jednak rieka Panuco, ktorá kedysi predstavovala severnú hranicu kultúrneho areálu Mezoameriky , tu teraz vytvára hranicu so státom Veracruz. A mesto a jeho okolie je plné lagún a jazier a mrtvych ramien, ktoré predstavujú raj pre ornitológov. Popísala by som to asi tak, ze tam bolo vsade kopec obrovských ciernych a bielych vtákov a kopec iných mnohofarebných malých vtákov ale Radko by vám asi povedal, ze to sú volavky a pelikány ( ale toho si pamatám z detskej knizky) a rybáriky a kadejaké iné stvory, ktorým ja neviem príst na meno;) Celkove je ale mesto Tampico dost industriálne a vacsina jeho príjmov plynie z petrochemického priemyslu, nakolko nedaleko pláze je velká rafinéria, ktorá ale vyzerá výborne v noci s miliónmi malých svetielok:) Tampico kedysi bývalo významným prístavom spanielskeho impéria a bývalo miestom castých nájazdov pirátov. Svoju slávu obnovilo az niekedy okolo roku 1901 kedy tam objavili ropu a stalo sa najvacsím ropným svetovým prístavom pociatku 20. storocia.
Starú cast mesta tvorí akurát tak stará colnica a doky a karibskú atmosféru doplñajú schátralé domy naokolo a rybí trh s morskými príserkami kde sa dá výborne a lacno najest. Hovorí sa, ze kto neochutná “jaibu” v Tampicu ani nebol. Jaiba je miesta specialita, co je krabie maso servírované v krabej ulite, tusím v kombinácii s prézlami. Ulity sa dajú kúpit samostatne, takze sa vám moze lahko stat, ze budete jest maso z kraba pricom ulita bude z nejakého iného. Tiez sa hovorí, ze kto ochutná jaibu, urcite sa do Tampica vráti. Radko ale tvrdí, ze nañho to neplatí lebo sa do Tampica vrátil aj ked nejedol ziadne príserky morské. V duchu tohto príslovia, sme na tanieri nenechali nic, teda okrem ulity;). Ochutnali sme aj koktejl z miestnych kreviet… no královské hody.
Svetlým bodom pobytu v Tampico aspoñ teda pre mña, bola návsteva pláze Playa Miramar, kam sme vyrazili este v piatok ignorujúc severný vietor. Nakolko je miestnym velká zima, tú velkú pláz spolu s plavcíkom obleceným vo vetrovke sme mohli pokladat za súkromnú. Okrem nás sa do vody odvázili este tri deti, a zrejme sme motivovali este jeden pár, ktorý ked videl, ze sme prezili skok do vody, tiez sa tam hodili. Plávat sa v tom rozhodne nedalo , spodný prúd mi párkrát “podkopol” nohy, vlny sa nám prelievali cez hlavu ale dobre sme sa bavili a s hurónskym smiechom sme si to uzívali. Intenzívne som pri tom myslela na Mirusku a na to ako by si to aj ona uzila, spomínajúc na nafukovackové zázitky zo Spanielska i Grécka. Blanca na nás neveriacky z brehu pozerala, ci sme neprisli o rozum… Vzala nás potom na Escollera, co je umelo predlzené ústie rieky Pánuco do mora, o dlzke asi dva kilometre, cize sú to dve dlhé móla po ktorých sa dá chodit a pozorovat rybárov prípadne malé velryby toniná, ktoré sme videli ale len potme. Ked niekedy severný vietor naberie silu a oprie sa do betónových vlnolamov, pohadzuje si ich ako loptu a niekedy veru skoncia tie niekolkotonové bloky aj na móle. Sediac na móle sme okolo nás zazreli aj medvedíka mývala, co teda bola pre nás dvoch velká vzácnost, lebo vo volnej prírode som ich este nevidela, a tu behali a lovili 2m od nás. V ten deñ som vsak mala este vacsí zázitok z mojich prvých krokodílov v zivote, ktoré zijú v lagúne Carpintero uprostred mesta spolu s masozravými korytnackami, ktorých je tam neúrekom a z vody im trcia len malé hlavicky. Krokodíly sa tam lenivo vyvalujú na malom ostrovceku a vobec im nevadí, ze hned vedla je cesta. V jeden deñ sme si s Radkom spravili pochod okolo jazera v nádeji, ze v mangrovníkoch, ktoré lemujú jazero zazrieme krokodíla z kratsej vzdialenosti….ked tu zrazu…ale vobec nic sa nestalo, stretli sme len macku, ktorá na nás zúrivo prskala;).
No co vám budem hovorit, výlet to bol vskutku zaujímavý dokonca sme navstívili aj miestnu skolu a na hodine anglictiny sme prezentovali nasu robotu a krajinu…urcite lepsie ako Patrik Svajda v Bailande… a nakolko decká na tú hodinu mali doniest nieco co vytvorili, resp. uvarili a odprezentovat to, celkom dobre sme sa napapali kolácov, ktoré decká upiekli a dobre sme si pokecali. Pekne sme vsetkých naucili kde lezí Slovensko a akých máme susedov ale ich aj tak najviac zaujímalo, ci sme manzelia alebo nie…J Ach romantické duse mexické….)) S oceánom sme sa teda rozlúcili ale nie nadlho…ak budem poslusná tak pod stromcek dostanem Acapulco ;)

P.S. V piatok a sobotu sme sa síce kúpali ale v nedelu a pondelok prisiel ten pravý severák a na plázi, ktorú sme navstívili, sme mali pocit, ze sme uprostred pústnej búrky!!!

pozdravy z pobrezia...

2007-11-23T16:59:00.000+01:00

Zajtra bude prave mesiac, co som priletela...ani sa to nezdá. Písem vám z Tampica na pobrezi, kam sme sa vybrali tak trochu dovolenkovat...a pozdravit oceán. Nuz, ale ked tak pozeram von oknom, nejak sa mi to nezda..snad nebudeme musiet kupovat svetre. Prisli sme sem vcera v noci, takze srdcové výlevy na Tampico si nechám na neskor, nakolko som z neho este nic nevidela...akurat na dvore vidim palmy a pocujem Lunu, co je "nas" pes ako sa na dvore naháña za kokosovým orechom;)) Skoro ako doma...
Tento týzdeñ sme sa vrátili z pozoruhodného pracovného výletu do Michoacánu. Islo o stretnutie mladých aktivistov, ktorí ´"bojujú" za autonómiu a iné veci, za ktoré sa podla nich oplatí bojovat. Pri tomto výlete som pocítila, co to znamená mexický cas... Mozno by bolo lepsie, keby boli Aztékovia a Mayovia radsej zostali pri svojich posvatných kalendároch s precíznym meraním casu.
Totiz, ráno sme boli dohodnutí ze autobus s ludmi, ktorí majú záujem participovat na tomto stretnutí, odchádza o 7mej. To sa este len ludia stretli, hodinu sa este cosi riesilo aby sme o pol9 zistili, ze nám niekam odbehol sofér autobusu...ktorý bol tiez dobrý salámista. Takze v konecnom dosledku meskanie dve hodiny... Radko sa na mne stále zabáva, ze sa kvoli týmto veciam rozculujem ale asi zo seba nedokázem úplne striast nálepku Európana:). Takze najblizsich 10hodín sme strávili sediac v buse... Vlaky v Mexiku moc neficia, co je velká skoda a aspon toto cestovatelom v Indii závidím. Samozrejme aj v Mexiku sa nájdu autobusy na kazdej linke s oznacením 1. trieda, ktoré su super pohodlné a takmer si tam mozete normálne lahnút. Ale tento autobus bol zmluvný, obycajný...oranzový. Cestovali sme krízom cez D.F., któré sa uz velmi precízne pripravuje na Vianoce. Farebné adornos (také papieriky zavesené ponad ulice) vystriedali vianocné retaze a ulice zatarasili 2-3 metrový nafukovací snehuliaci a soby. Na kazdej ulici sa zrazu medzi obchodíkmi s potravinami a oblecením objavili obchody s tonami vianocných gúl a ozdob... hm, nuz prítomnost severného suseda Mexika je tu citelná. Podotýkam ,ze u nás na dedine sa o Vianociach este ani nehovorí, i ked ako som zistila stromcek sa tu tradicne stavia uz 1. decembra... No, dlzku cesty nám vyvazovala krása prírody v Michoacáne. Prasné cesty a vyprahnuté plochy vystriedala tráva, vsadeprítomná voda nielen v jazerách, kaktusy nahradili stromy a celkove nám to miestami pripomínalo Slovensko.
Do dedinky Zirahuen, kde sa konalo celonárodné stretnutie mladých za autonómiu, sme dorazili uz za tmy a lagúnu ,pri ktorej bol zlozený tábor sme vobec nevideli.
Zirahuen je malebná purepéchska dedinka na brehu jazera "Lago de Zirahuen" a stretnutie sa na tomto mieste konalo hlavne preto, aby sa podporil boj dediny proti vláde, ktorá chce rozpredat pozemky okolo jazera bohatým podnikatelom a vybudovat tam hotelové centrum. Domáci obyvatelia sa proti tomu samozrejme ostro stavajú a bojujú ako sa dá... i ked sú to len malé ryby. Dedina zije aj z jazera, nakolko kazdé ráno vyplávajú na jazero skryté v hmle rybári a lovia ryby... niektorí pre seba, niektorí na predaj. Na stretnutí niekolkokrát vystupili aj domáci obyvatelia, ktorí hovorili o svojom boji o problémoch atd. Celé stretnutie sa nieslo v duchu zapatistov, co su priaznivci rebela Emiliana Zapatu, velkého hrdinu ludu mexického. Pod vlajkou strany, ktorá nesie jeho meno, EZLN, sa stretli mladí punkáci, metalisti, anarchisti... antifasisti..proste vsetci, ktorí chceli nieco k tejto veci povedat... celú túto zmesku sme doplñali my dvaja zo Slovenska, pár ludi zo Spanielska a nejakí Nemci.
Od stretnutia som ocakávala konstruktívne riesenia nastolených otázok... síce sa tam vela rozprávalo ale niekedy to bolo ako mlátenie prázdnej slamy. Hlavne napríklad ked som sa zúcastnila diskusie o otázke zien...ziadna z tých mojich nebola zodpovedaná:))) Samozrejme zazneli aj zaujímavé príspevky, vela sme toho nafotili, nahrali..teraz to bude treba vsetko spracovat. Medzitym sme si spravili vylet do dedinky Zintzuntzan na brehu jazera Pátzcuaro, ktoré je obrovské ale uz dost spinavé. Zintzuntzan bolo rituálne stredisko kultúry Tarascov, po ktorých tam zostali obrovské ruiny pyramídy...ktoré sa postupne rekonstruujú. Tzintzuntzan znamena v purepechtine "cerro de colibri" co je "vrch kolibrika". Ostatní vsak túto krajinu nazývali "cerro de pescas", co je "vrch rýb" = mechoacán a od toho dostala celá krajina pomenovanie MIchoacán.
Vracali sme sa v pondelok poobede, samozrejme zase s dvojhodinovým meskanim... zastávky pocas cesty sa robili v dlzke od 15 do 50minút podla toho ako dlho sa komu chcelo fajcit alebo kecat pred autobusom...a soferovi to bolo samozrejme jedno:))
Do Puebly sme sa vratili az v utorok skoro rano, okolo druhej nadránom, prespali sme u známych a ráno v utorok sme sa vybrali obdivovat dalsí kus histórie Mexika- mesto Cholula. Opat tí co ste absolvovali prednásky z amerikanistiky, by ste si mohli spomenút na poucku, ktorá vravela, ze pyramída v Cholule je najvacsou na svete... Samozrejme nechce oberat o prvenstvo Cheopsovu pyramídu v Egypte ale pyramída v Cholule má najvacsiu zakladnu o rozmeroch 350 x350 m a vyske 60metrov!!! Na vrchu zborenej pyramidy je samozrejme postavený kostol...ako symbol duchovnej conquisty. Presli sme sa v katakombách pyramídy, vyliezli po schodoch, nafotili procesie....napísali pohladnice... a zase sme sa vybrali spat do Santa Clary, kde nás stále caká kopec práce. O tom uz nabudúce....

Nas zivot v Santa Clare II.

2007-11-15T21:14:00.000+01:00

Takze pokracujeme.... Cez tyzden je tu z rodiny len Jorge, ktoreho po veceroch ucim anglinu, co je pre mna velka zabava a výzva zaroven lebo mu to musim vysvetlovat po spanielsky. Nastastie je velmi talentovany a má to napocúvané, nakolko dováza autodiely z USA. I ked co sa jeho výslovnosti týka, niekedy sa tak snazí, ze mu az nerozumiem co to mrmle. Jorgého zena Paula si privyrába predajom syra a tak casto prispievame do rodinného rozpoctu a skúsame rozlicné typy syrov, ci sa nám náhodou nejaký nebude podobat konzistenciou na bryndzu aby sme skúsili spravit halusky.

Rano zbehneme do kuchyne k Jacobe, pomozem jej s cim treba, pripadne ideme za Franciscom, ktorý pletie z palmového lístia cintu, z ktorej sa potom vyrábajú rozne veci. Radkovi z predchádzajúceho pobytu zostali dobré kontakty, takze nás uz vela ludí pozná a pozývajú nás na návstevu. A tak spoznávame nových ludí, nové rodiny… nové jedlá a nové zvyky. Vacsinou v nedelu ak je cas skocime niekam na vylet, pretoze to má Jorge volno a vacsinou nás hodia na nejaké zaujimavé miesto v okolí. Tak sme sa raz dostali na Puente de Dios (doslova bozí most), co je obrovská jaskyña, ktorú vymyla voda, zo skál tam tecú vodopády, rastú palmy… proste krásne miesto, ktorého caro ale narúsa kopa odpadu, ktorý tam ludia vzdy nechajú a tiez fakt, ze do rieky Atoyac, ktorá jaskyñou preteká vypústajú dediny drenáz – nuz ale to je mexická realita, takto to tu chodí, a nikto iný okrem mña sa tu snád nad tým nepozastavuje. Zrejme som si este nezvykla na ten mexický flegmatizmus. Ak USA povolí vstup do krajiny viacerým pristahovalcom ako doteraz, spravia im coskoro z krajiny jedno velké smetisko…co mne v konecnom dosledku vadit nebude:)
Do Santa Clary sme prisli v case municipalnych volieb, ktore sa konali 11. novembra. A ked u nás doma padal prvý sneh, my sme do polnoci cakali s miestnymi ludmi na výsledky volieb. Ako nezávislí pozorovatelia sme sa zúcastñovali politických predvolebných mítongov a poviem vám teda, ze nasi politici sa majú este co ucit. Takú úcast a podporu ludí veriacich v zmenu ako tu, som este nevidela. Ale zase tu rýchlo pochopili, ze staré rímske heslo “chlieb a hry” je nadcasové a tak tu kampane koncili diskotékami, koncertami skupín a samozrejme sa podávalo jedlo… takze v podstate celkom príjemne strávený vecer… az na tie predvolebné sluby.

V Santa Clare sme strávili aj Día de los muertos (nase dusicky) kedy sme sa vela vypytovali na tradicné úkony, fotili ofrendy pre zosnulých, navstívili dekorované cintoríny a jedli “pan de muertos” co je speciálny sladký chlieb, ktorý sa pecie na Dusicky a tiez sa dáva na stol ako obeta. Co sa sladkého chleba týka, “pan dulce”, nevieme sa tu toho dojest..a nakolko sme objavili v pueble skvelú pekárnicku dona Justiñána kde sa pecie cerstvé pecivo kazdý druhý deñ, inam uz ani nechodíme.
Ked navstevujeme ludí, zakazdým sa v podstate bavíme o tých istých veciach co sa nás týka. Takze donekonecna musíme vysvetlovat, ze Ceskoslovensko uz neexistuje a ze Slovensko lezí vedla krajiny, z ktorej pochádzal “santo papá” Jan Pavol II, a ze nevaríme jedlá z kukurice lebo máme úplne iný typ a ze u nás sú aj vyssí ludia ako my. Nikdy by som nepovedala, ze taká sútaz Bailando mi pomoze vo vysvetlovaní týchto vecí resp, ze nejaký Patrik Svajda (vsetci to tu vyslovujú Svachda) pomoze ludom pochopit, ze Slovensko reálne existuje, kedze dvoch Slovákov vidia kazdú nedelu v telke tancovat. Respektíve aj s Durovcíkom, ktorý ako porotca hovorí po slovensky a pre nás je velmi zábavné pocut slovencinu z mexickej televízie.

Ludia sú tu na dedine velmi zlatí a zivo sa o vsetko zaujímajú a chcú vediet ako je to u nás a dokonca nás berú ako vázených hostí, ked k nim prídeme. Myslím, ze aj mña ako zenu berú úplne inác , nakolko nie som Mexicanka. I ked aj mne sa stáva, ze sa so mnou chlap rozpráva prostredníctvom Rada, ze mi nepodá ruku, resp. sa na mña pri podaní vobec nepozrie a stisk je len taký vlazný. Zeny tu majú citelne i hmatelne iné postavenie… A celý tento machistický postoj sa preniesol aj do samotnej spanielciny, kde sa od slova otec-“padre” odvodzujú slová, ktoré oznacujú veci pekné, dobre vykonané, kdezto od slova “madre” sa vacsinou odvodzujú stavnaté nadávky, alebo ambivalentné výrazy!
Ked sa dá a nemáme nic na práci, ziadnu návstevu, resp. dohodnuté nahrávanie, tak vypadneme z dediny.. Alejandro (brat chlapika, ktory tu vyhral volby) nas obcas zoberie s nim, ked ide predávat topánky, ktoré vyrába a tak spoznávame nové mestá, trhy a úplne iný svet, kde sa ludia ludia zivia tym co im prinesie peniaze, majú úplne na háku to niekomu nahlasovat a spokojne si zijú so svojej ilegálnej cinnosti, ktorá tu nikoho nerusí. Koniec koncov, vzdy sa dá niekto podplatit..a vyjde vás to lacnejsie ako nejaká oficiálna licencia:) A tak je to tu aj s vodicákom… Nakolko sa tu kazdý rok musia robit nové skúsky a treba ich platit, ludia tu chodia bez vodicákov a skúsajú stastie, kým ich nezastaví policía…a aj ti sú podplatitelní, takze zivot ide spokojne dalej a nikto si tu nerobí s nicím vrásky. Ze sa niekto slúbi a nepríde na návstevu? Ziadny problem. Ze niekam meskame 3 hodiny lebo sme zabludili? Bez problemov. Tu sa nikto s nicím nestresuje…
Nuz také je México… plné kontrastov, nerovnosti, Coca-Coly a gélu;)
Que padrísimo!

P.S. Ked vam toto posielam, chystame sa akurat na cestu do Michoacánu..asi 8hodin busom na pár dní... takze sa chvilku urcite neozvem... vsetci sa opatrujte, teplo sa obliekajte... a svorne si nazívajte! ;)) A tiez by ste mi mohli písat ako sa vodí vám, lebo moje telepatické schopnosti nie sú moc vyvinuté!

Nas zivot v Santa Clare I.

2007-11-15T21:05:00.000+01:00

Tento prispevok rozdelim na dve casti, nech sa to lepsie cita a nech sa sem da dat viac obrazkov. Pre dvoma tyzdnami sme z Mexika prisli do Santa Clary de Huitziltepec, malej dediny s asi 3000 obyvatelmi, ktorá sa nachádza asi hodinku autom od velkého mesta Puebla. Puebla je stat "medzi sopkami" a kazdy den mam moznost pozorovat POpocatepetl alebo Ixtlu a vecny sneh na nich. A ked sa obzriem, moj chrbat vzdy strazi Orizaba:) Nuz, citim sa bezpecne medzi tolkymi sopkami, hlavne ked pozorujem Popo a vidim ako si spokojne dymi:).

Cestovali sme sem malým busom, ktorý nás vyhodil na odbocke do Santa Clary, uprostred nicoho. Vlastne teraz uz viem, ze Santa Clara je na tom lepsie ako iné pueblá (dediny). Mala som dost zvlástne pocity, ze co tu vlastne robím, kam to idem… ale ked som uz dosla tam, tak bolo treba íst dalej a tie 3mesiace zvládnut. Na odbocke sme si stopli minibús, ktorý bol vsak úplne plný a tak nám sofér pokynul aby sme si sadli k nemu dopredu. Asi som vàm este nepìsala, ze tu bezne vpredu sedia 4ludia a tvária sa spokojne, ze sa vezú. Aj my takto bezne cestujeme, resp, o jedno sedadlo sa delíme spolu s Radom. Tajne dúfam, ze sa mi tým tlacením zmensí zadok J. Takze sme si s obrovskými ruksakmi sadli do minibusu…resp. netusím ako som mala ulozené koncatiny a ktorá ruka bola moja a ktorá Radova… takze z príjazdu do Santa Clary som moc nemala, lebo kvoli ruksakom som nic envídela…a ked sa otvorili dvere, tak som vypadla rovno do novej “reality”. Fúkal teplý vietor, ktorý víril prach, vsade boli psy z ktorých ale vobec nesiel strach, lebo len lenivo polihovali…a celkovo to na mña posobilo ako “ospalá diera”. Prisli sme uz za tmy, kedze sa posúval cas, takze som z toho aj tak moc nemala…

Byvame v dome, ktory patri Faustìnovi, ktorý vlastne este stale byva v state México a sem chodí na víkendy. Dom v ktorom bývame, si stavia na neskor takze sa s tým nejak extra neponáhla…a preto tu mozeme byvat. Nasa izba, neskutocne studená, je na poschodí a dole máme spolocnú kúpelnu s Faustínom ked sem príde s rodinou na víkend…ta kupelna vyzerá lepsie ako nasa v Trnave! Celá nasa rodina sa volá Flores a vo dvore, kde bývame aj my okrem Faustìna ktorý chodí na víkendy býva jeho brat Jorge s rodinou, na víkendy prichádza Urbano s rodinou a tiez Vidal… a samozrejme hlavný dozorca señora Jacoba so svojím señorom Franciscom, ktorí sú rodicmi vsetkých a nasimi mexickými starými rodicmi. Vsetci títo ludia nam neskutocne vychadzajú v ústrety, vela sa nasmejeme a pácia sa mi víkendy,ked sa tu vsetci stretnú a spolocne sa varí a klábosí… Jacoba nás stále kontroluje, ci nieco jeme a je nestastná ked nám nieco nechutí… vraví, ze sme strasne chudí a ze musíme viac jest. Jedno je isté, v Mexiku nikto od hladu nezomrie… o vsetkych je tu dobre postarané a konzumuje sa tu vela potravy, na co sú ale zvyknutí. Vsade nás niecím ponúkajú a snazia sa kvoli nám varit menej pikantne, i ked si uz pomaly zvykáme. Ale aj tak je to velmi zábavné, lebo vacsinou nám cez víkend servírujú jedlo, ktoré varia pre malého Uriela, ktorý má 1.5 roka- cize také, ktoré nestípe. Ked sa tu motám po kuchyni s Lorenou ci Lupe odkukávam co varia ako co pripravujú a vzdy je o com kecat.
Ked som dosla vsetci boli velmi prekvapení ze rozumiem a hovorím spanielsky, lebo som Radkovi povedala aby ich pripravil na to, ze to asi nebude ziadna sláva. Ale cuduj sa svete, vsetci pocnúc Radom a konciac mnou sú prekvapení ako lahko a dobre to ide, resp. ako rýchlo sa to dá naucit. V Mexiku sa pouzívajú samozrejme iné slová ako napr. v Spanielsku ale náramne zábavné je, ked nám treba nieco vysvetlit a chopí sa toho celá rodina. Neprejde den, aby som sa tu nenaucila nové slovo a tiez chodíme casto do kniznice miestnej a tam sa dá toho cítat strasne vela. Takze vsetkým, ktorí sa chcú ucit jazyk, nech je akýkolvek, odporúcam kúpit slovnkík, zbalit veci a íst do zahranicia. Bude to pre vás neskutocná skola… Teraz uz nemám problém rozprávat o situacii v krajine pocas komunizmu, nemam problem vysvetlit im rozdiely v klimatickych podmienkach… a dokonca mozem robit aj vyskum v spanielcine, coho som sa najskor dost obávala. Takze ak uz tento pobyt nic iné neprinesie, tak mi aspon dost pomohol so spanielcinou;)
Co ma tu velmi prekvapilo, sú velke teplotne rozdiely medzi dñom a nocou…cez deñ máme okolo 26 stupñov ale vecer a hlavne ráno je tu asi tak 10stupñov a v nasej izbe, kam nesvieti slnko snád i menej. Cize okrem spacákov máme este take romantické deky ako z telenovely. Takze tie chladné rána nás pomaly pripravujú na príchod domov…J
Nase dni v Santa Clare sú celkom rutinné- preberáme sa okolo siedmej, pretoze tu je uz o siedmej ráno potrebné v miestnom rozhlase vyhlasovat, ze sa na trhu dajú kúpit avokáda alebo cerstvý chlieb a to s takou váznostou akoby vyhlasovali mobilizáciu krajiny. Od prvého dña sme na ten hlas alergický, pretoze nás sprevádza kazdý deñ az do nejakej desiatej do vecera, kedy sa zacínajú blahozelania oslávencom a pesnicky pre nich. Santa Clara je teda velmi “hlucná” dedina a nielen kvoli tomuto. K ranným budíkom sa este pridávajú kohúty z celej dediny a Jorgého pes, ktorý steká ako besný ked niekoho zbadá. Do toho vsetkého zacne húkat auto ktoré predáva plyn a z ampliónu pocut kricat muzský hlas : ¿quiere gas? (chcete plýýn?) Vecer sa tento scenár opakuje i ked to uz pocut aj somárov híkat, ktorých je tu samozrejme neúrekom a nakolko sa blízi sviatok Santa Cecilia, ktorá je patrónkou vsetkých hudobníkov, v kazdom dvore skúsa nejaká pseudokapela. Hned vedla nas je dom, kde mám pocit, ze prenajímajú miestnost na skúsanie, takze vecer pocúvame neskutocne nemelodické veci a kadejaké kakofónie zvukov a velmi sa tesíme ked sa im darí hrat, lebo pri tom sa dá relatívne zaspat.... :)...pokracovanie zachvilu...

Oda na jedlo :)

2007-11-15T20:49:00.000+01:00

Uz som tu vyse dvoch tyzdnov a za ten cas sa mi podarilo skonzumovat kadeco z ponuky mexickej kuchyne. Radko sa az desí mojho zápalu vsetko ochutnavat ale ved zatial som vsetko prezila bez ujmy na zdravi. Moje kulinarske zazitky zacali uz v D.F., ked sme boli na navsteve u Estelly a odkedy nosím v ústach chut uzasneho ovocia s nazvom guayaba. Vyzerá to ako hruska, neskutocne nadherne vonia a ak rajské jalbko voñalo a chutilo takto, tak uz chapem preco ho Eva odtrhla J. Základ mexickeho jedalnicku tvori kukurica (maiz), fazule (frijoles) a papricky (chiles). Tieto 3 ingrediencie sa objavujú v neskutocnej plejáde jedál. Najznámejsím kukuricnym vyrobkom su samozrejme tortillas. Svoje prvé tortilly som jedla u Estelly, spolu s roztlacenym avokadom (aspon viem ake opodstatnenie ma existencia tohto ovocia) a samozrejme spolu s nevyhnutnou salsou, ktora vzdy stipe. Salsa je omacka rozlicnych farieb, ktoru najdete v kazdom poulicnom stanku a jej chut sa pohybuje od pálivej az po zabijacky vypalujúcu. V Mexiku stipe snad kazde jedlo a vzdy je lepsie sa pred konzumaciou opytat ci to stipe.. I ked aj ked vam budu tvrdit, ze nie alebo ze nie velmi, pripravte sa obcas na malu exploziu v ustnej dutine. Existuje tu minimalne 100druhov roznych typov chilli papriciek i ked mi zatial nikto nevie povedat, ze ktore je nasilnejsie. Mexicania nemaju potrebu sa tym zaoberat…tu chille jedia tehotne zeny aj deti..snad to pridavaju aj do jogurtov!

Velmi do placu mi bolo ked mi raz u znamych naservirovali nieco co vyzeralo ako zeleninova polievka s masom… ta zelena farba polievky nebolo nic ine ako vyvar z chille verde… no teda premahala som sa a tvarila som sa statocne. Dalsia vec co mi tu fakt nechutila, i ked nestipala, bol napoj z kokosu, resp, kus kokosu zaliaty vodou.. vraj je to velmi nutricne ale I nechutne. Diplomaticky som to celé smarila pod auto ..snad to tie mravce zvladli.

Velmi oblubenym jedlom su tu TACOS , ktore dostat v kazdom policnom stanku, I ked rozdiel medzi tymi v meste a na dedine je velky… hlavne co sa velkosti tyka. Tacos su tortilly plnené címkolvek od masa az po zeleninu. Zatial najlepsie tacos som jedla u Reiny v Santa Clare, ktora ich predava a robi ich s masom, avokadom a zemiakmi. Na zaciatok odporúcam “sin chille”..cize bez chille. Najlepsie tortilly robi Matilde, ktora ich este stale robi rucne a nekupuje ich v tortillerias ako ostatni. I ked 1.5 kg tortil stoji asi 10pesos:)! Stari ludia z dediny, ktori si este cosi pamataju, mi vraveli, ze kedysi boli ulice plne zvuku, ktore vydavaju dlane ked tapkajú o seba…nuz kedysi vsetci robili tortily rucne..podobne ako nase lokse. Neskutocne dobré su “quesadillas” co sú opecené tortily plnené syrom. S Radom dávame prednost tortilám, ktoré sa volaju calientitas co len hovorí o tom, ze sa podávajú teplé, resp. práve urobené a sú dost sýte. Vcera vecer sme u Jorgeho, kde byvame, vyskusali dalsiu pochutku z rodu tortilovitych pokrmov, ktora sa vola “syncronizadas”. Bola to tortilla z muky, nie kukurice, naplnena kozim syrom a sunkou a zohriata v mikrovlnke aby sa roztiekla.. . toto mi celkom pripominalo moj oblubeny chlieb z mikrovlnky! K tomu vsetkému samozrejme nesmie chýbat omacka a najlepsie taka, ktorá vystípe aj bacily z minulého roku. Najrozsírenejsou omáckou je tu zrejme MOLE a konkrétne tu MOLE POBLANO. Je to prazvlástna zmes chille, cokolády a este 50 dalsich prisad nevzhladnej hnedej farby, ktorá sa podáva k masu, ktoré sa tým polieva. Tento pokrm je tu typický aj ako svadobné jedlo. Mole sme tu uz jedli niekolko ale najlepsie robi Matilde a aj to zrejme preto, ze sme to jedli pred pridanim cokolady. Mole je zaroveñ aj jedlom, ktoré sa pripravuje na stol na Dusicky (Dia de los muertos) ako ofrenda (obeta) zosnulym, kedy sa veri, ze si zosnuli pridu svoje pokrmy zjest. Jedlo sa na druhy deñ rozdáva rodine, prípadne sladké veci detom, ktoré chodia v maskách ako na Helloween. Dalsou dobrotkou, ktora sa tiez podava na svadbach ale aj ako ofrenda su TAMALES. Je to nieco ako knedlicky z kukuricnej, pripadne aj fazulovej masy, ktore sa balia do kukuricnych alebo banánových listov a následne sa podusia. Ked Matilde pripravovala tamales, mala som moznost spoznat a naucit sa pouzivat metate, co je nastroj (povedzme ako maziar) na mletie a drvenie este spred kolumbovskeho obdobia. Clovek sa s tým inác dost narobí, lebo to nie je jednoduché a má to aj svoju váhu. Radka k tomu nepustili lebo je chlap ale Matilde sa celkom pobavila, ked som si to chcela vyskusat:). Ale zase som mohla povedat, ze som prilozila ruku k dielu..a tie tamales mi hned viac chutili. Kukurica sa tu najde aj v podobe známej polievky POZOLE, ktorá sa robí z kukurice ako vývar a z masa a z nejakych malych knedliciek… Bolo to celkom chutné a dost sýte i ked jedla som tu uz aj lepsie veci. V poulicných stánkoch tu nájdete vsetko od výmyslu sveta: od ovocia, cez cerstvo vytlacené dzusy z kadecoho az p omaso z prave zabiteho prasata. Veci sa tu dajú kúpit cerstvé, co napríklad v D.F. neplatí a zaplatíte tam za to 2x viac. Kazdu sobotu je v dedine trh,kam chodime na ovocie… obrovska papaya za 15$(pesos nie dolarov), vcera nam do dvora doviezli obrovsky ananas za 12$..a tak si tu vyrabame kralovske vitaminove hody. Neviem ci este budem chciet jest doma banány, tu sa ich celkom statocne prejeme…:) Okrem tohto ovocia, ktoré je relatívne známe aj u nás, tu nájdete kadejaké iné veci, ktoré na prvý pohlad ani nevyzerajú byt jedlé (hlavne ked si zvázite, ze narástli na kaktuse). Ale takto sme náhodou na navsteve objavili Xoconoxcle (sokonoskle), ktore rastie na kaktuse organó (to su tie kaktusy, co su tusim nakreslene na kazdej tequila). Xoco znamená v nahuatli kyslý, ale aj tak je to neskutocne dobry plod vínovej farby ktorý tak trochu chutí ako nasa výziva.

Dost vela sa tu konzumuje hovadzie maso ale necakajte, ze to bude nejak extremne makké. Voda tu bublinkuje uz pri 75stupnoch a teda musi sa to tu varit ovela dlhsie…takych 5-6hodin je v pohode!!! Ostatné masá sú vsak na tom s tuhostou o poznanie lepsie. Velky kulinársky zázitok som mala s obycajného peceného kurata s tortillami, salsou a ryzou. Ale zrejme to skor bolo sposobené tým, ze sme stolovali vysoko na kopci (tzv. Orlie hniezdo) v ruinàch zabudnutej pyramìdy Popolov. Vtedy som ochutnala dobrovolne aj svoje prvé chille verde co je taká malická trhavinka. Najvacsí plameñ a zachvat slz mi tu vsak sposobila navsteva u kamarata Alejandra a jeho zeny, ktora nam pripravila nieco co sice malo meno a bolo to zelene, ale pre mna to bol len cisty vyvar z chille! Som ako zbity pes pozerala na Rada, ci to za mna nechce dojest..lebo som myslela ze explodujem a ze vsetky servítky im miniem na fúkanie nosa. K jedlu sa tu bezne pije voda a pivo, i ked zeny to tu maju s pitím tazsie…teda ak chcú pivo. Platí tu pravidlo, ze nie je vhodné aby ich bolo vidiet na verejnosti pit a v krcmach (co su tu len obchody s alkoholom) tiez nie sú vítané. Ale ak vám nalejú na návsteve, s chutou to mozete vypit. Voda sa tu musí kupovat, lebo nie kazdá je pitná a okrem toho sa v nej veselo hmýria amébky. Vodu z vodovodu tu snád pijú len najchudobnejsí z chudobných. Ale vsetci svorne sa tu oddávajú pitiu refresca (obcerstvenie v podobe bublinkovych sladkych napojov) a to v takej miere, ze sa to dá uz pokladat za národný sport ;) Vyborným nápojom je “agua de horchata” co je mliecny nápoj z ryze a orieskov alebo skorice. Casto sa tu pije aj “atole”, co je sladká hustá masa, ktorá vyzerá ako “vtácie mlieko” ale robí sa z kukurice. Mne to teda moc nechutí a je to tak husté, ze sa to dá povazovat skor za jedlo ako za nápojJ. Caj sa tu varí z byliniek ako salvia a neskutocne dobrý je aj caj z cerstvej skorice. Kávy si tu teda moc neuzijem. No a señori tu popíjajú “pulque” co je 100% prírodný produkt, ktorý je vyrobený z agáve asi hodinovým kvasením. V oblasti s nedostatkom vody vraj nahrádzalo vodu na pitie.

Zdravotné problémy som zatial nemala ziadne, aspoñ teda nie spojené s jedlom. Pikantnè salsy skor napomáhajú mojmu tráveniu..resp. dost urýchlujú metabolizmus. Ved to sa len mne moze stat, ze utekajúc urobit fotku som sa strepala z troch schodov..odnieslo si to koleno a hned prvý týzdeñ som si musela zasívat nohavice. Nejaké tie skrabance od kaktusov, uz ani nerátam. Ale aj tak je vzdy potrebné skontrolovat, ci sa do tela nedostali améby…a najjednoduchsí sposob je asi taký, ktorý by som nazvala …ehm…optická analýza…ehm…stolice. No co vám budem hovorit… Ale clovek potom aspoñ pokojnejsie spáva:) Do skorého cítania…

vyletovali sme...

2007-11-05T17:07:00.000+01:00

V pondelok 29.10. sme sa vybrali z D.F. do Puebly , pokracujúc do Santa Clary- nasho noveho domova, na par mesiacov. Celý víkend sme strávili neplánovane u Martiny, ktorá je obchodná zástupkyña nasej ambasády. Cize tí, co by ste chceli dovázat ten gél, obrátte sa na ñu. Bol to taký nemexický víkend pocas ktorého som sa paradoxne naucila jest olomoucké syrecky, resp, som im prisla na chut;) pretoze Martinina domácnost je hojne zásobená slovenskými výrobkami, takze sme jedli horalky a vyprázaný syr a iné lakocinky. I ked ja si celkom uzívam mexickú národnú kuchyñu a ochutnávam co to dá…co je nie vzdy bezpecné. Tacos, tamales, mole poblano… o tom vsetkom uz mozem pisat basne! Martina sa pomaly chystá na návrat domov, lebo jej tu uz koncí misia a tvrdí ze ju Mexico riadne znicilo. K Mexicanom má velmi negativistický postoj, co je do velkej miery sposobené tým, ze je v D.F. kde byt bielym znamená dost sa odlisovat a automaticky to znamená ze clovek má peniaze a treba ho nejak oklamat, dostat…Teraz, ked som uz v Santa Clare je rozdiel v ludoch citelný, hmatatelný i viditelný. (i ked aj tu by som vedela vrazdit, hlavne teda tu pani, co rano o 6tej hlasi do miestneho rozhlasu, ze si treba kupit avokado na namesti s velkou vaznostou!!!!!!) Tu sa nám napríklad nemoze stat, ze v “tiende” (obchodíku) vám vyberú z balenia pív dve, takze si domov namiesto zaplatených 6ks odnásate len 4, a tie dve si spokojne piju nejaki mexicanos a dobre sa na tom rehocu. Ach to bola depresívna nálada, ked to Rado zistil a od zialu nad dvomi stratenými pivami sa rozhodol vypit zvysné 4, i ked aj mne potom jedno pridelil. J
U Martiny sme zostali neplánovane od piatku do nedele a stihli sme si spolu spravit v sobota výlet do Chalmy a Malinalca, samozrejme celý na úcet ministra JahñátkaJ) Takze o nejakej výskumnej nálade nemohlo byt este ani reci! V sobotu,ked Martinu domasírovala jej masérka, sme sa vybrali do Chalmy, ktoré je jedným z 3 najvacsích pútnických miest v Mexiku, kde sa oslavuje “señor de Chalma”, ktorý je zobrazený ako cierny Kristus a má vraj mat dost krvavú podobu. Kedysi bol vraj v miestnej jaskyni oslavovaný boh jaskýñ Oztocteotl, ktorého pri príjazde misionárov zázracne nahradila socha Arista. Okrem jeho uctievania sa tu pútnici kúpu v liecivej vode, ktorá vyteká z jaskyne. Ja som si sice myslela, ze im je len riadne teplo…nuz, skoda, mohla som si aj ja cosi vyliecit! Velmi zaujimave je to, ze kopce okolo Chalmy su posiate ozdobenymi krizami..cele to posobi az magicky! V chráme sme sa teda vsetci spolocne vibrali hladat slávneho cierneho Arista. Ked sme uz pomaly presli vsetky miestnosti az po kryptu, na nasu otázku ze kde ho teda mozeme nájst, nám odpovedal nejaký zriadenec ze: jáj, ale ten nám pred 3 rokmi zhorel, tak sme ho nahradili normálnym, bielym! Nuz a bolo vybavené J Takze ked sme ho konecne nasli, bol to len Kristus na krízi s dlhymi havraními vlasmi. Viac zaujímavá vsak bola nástenka pod jeho sochou, kde ludia pripínali dakovné listy, pramienky vlasov, prípadne malé prívesky v tvare rúk, noh ci srdca- zrejme podla toho co im pomohol uzdravit. Nuz religiozita má v zivote Mexicanom svoje pevné miesto a niekedy hrá dokonca prím. Inak je Chalma celkom dobrá diera kde “zdochol pes” a jej zaprásené ulice sú lemované stánkami s obcersvením, ci kadejakým iným tovarom a suvenírmi a kde mozete nájst napriklad aj nápis: “se vende tierra santa para comer” co znamená, ze v stánku sa predáva svatá resp. Posvatná poda ci zem na jedenie! Vyzeralo to ako krieda a Martina sa o tom zivo zaujimala a vsetkym nam to chcela kupit… teda to co vyzeralo ako krieda. Chlapik v stánku nám tvrdil, ze je to z posvatnej jaskyne a ze to vraj casto jedia tehotne zeny. Kriedu sme pojedali uz ako deti v skole, alebo omietku…a vobec nebola svatáJ)
Problémy s lokalizovaním miesta, ktoré sa odvázne nazývalo parkovisko, sme vyriesili za 40 minut, blúdiac medzi stánkami…potom sa sme uz ale vybrali do pokojnejsieho a krajsieho Malinalca, kde je aztécke nálezisko, ktoré zostalo Spanielmi neobjavené, ako jedno z mála a ide o jednu z najzachovalejsich ukazok aztéckej architektúry. Dodnes sa mozeme domnievat, preco Spanieli toto miesto nenasli, resp. nezborili…je pravda, ze v období conquisty este nebolo dostavané a mozno im bolo zatazko vyliezt na vysoky kopec, kde sa nachádza. Z dialky vyzeraju byt rozvaliny malinké ale ked clovek príde blizsie tá velkost ho ochromí. Tento komplex tvoria posobivé stavby so schodiskami vytesané do skaly a chramy postavené z mohutných kamenných blokov. Najpozoruhodnejsí je hlavný chrám Cuauhcalli (orlí dom) so svojou kruhovou svatyñou. Vstup do samotnej svatyne, prerazenej skrz prírodnú skalnú stenu, predstavuje ohromné ústa hada. Za týmto stoja dalsie objekty –budovy (edificio III a IV) kde sa kedysi v jednej z nich udajne spalovali telá padlých aztéckych bojovníkov a ich duse potom stúpali k nebu, kde sa z nich stávali hviezdy. No a ked sme takto vdychovali tu zvlastnu atmosferu tohto miesta, prisiel za nami typek v sombrere, ze ci sme si zaplatili za kameru…a nasledne, ze uz je vela hodin, ze uz mame pomaly koncit… no idealna bodka za tym vsetkym. Ked sme zisli dolu z kopca, skocili sme si do malebnej restiky na veceru, neviem ci minister Jahñátek vie, ze to platilJ , a dali sme si kuracie prsia plnené nejakou ciernou masou, o com nam Martina nechcela prezradit co to je..teda az kym to nedojeme. Nakoniec vysvitlo, ze je to plesen, ktora sa tu vytvara na kukurici a dokonca sa to tu aj pestuje a je to hovadsky drahe! Nemozem vam presne napisat ako to chutilo, lebo to bolo celé poliate fajne stiplavou salsou a ta mi v tom momente zabila vsetky chutove bunky… a popritom vsetkom okolo nas lietali kolibriky a bol tam bozsky klud. Nuz nie nadarmo sa sem nielen kvoli klime stahuju na zimu zamozní obyvatelia nielen z D.F. ale aj z USAJ

A potom sme sa zase vrátili do D.F. a s nami prisiel aj “frente frío” co je studený front..a tak sme celu nedelu strávili vyváraním pochútok zo slovenskych polotovarov. A na druhý deñ ráno sme sa cez Pueblu vydali do Santa Clary Huitziltepec..ale to uz je iny pribeh.

odpozorovane z ulic D.F.

2007-11-05T17:05:00.000+01:00

Ked vam toto pisem, uz som davno v Santa Clare ale kedze som sa nemohla skor dostat na net… ehm.. V Ciudad de Mexico (mexicanom urobite nesmiernu radost ak nebudete pouzivat gringovsky nazov Mexico City) mame svoj bytik, zapozicany od Radkovho kamarata Augustina, s ktorym sa pozna par rokov a paradoxne sa stretli v Blave. Neviem, ci vobec mame okna do ulice, ktora sa da nazvat rusnou ba az revucou, ale mame tu spolocne patio a kedze sme uplne na prizemi, kazdy kto ide okolo moze analyzovat fyzionomiu gringov. Tento vyraz pre belochov nemusi byt vzdy len urazka i ked vacsinou oznacuje amíkov. Pochádza z dob, kedy Mexico obsadila americká armada a jej vojaci nosily “green coats” – zelené kabáty a spievali pieseñ “green grow the rushes oh!” prípadne existuje aj verzia, ze gringo vzniklo skomolenim slov “greens go”, vo význame “zelení odídte” co vyzera byt celkom zmysluplne vysvetlenie. Tiez sa moze stat, ze vas tu oznacia pojmom güerra/güerro ale netreba hned tasit nozJ Je to oznacenie pre ludi s bielou pletou a dokonca sa tak oznacujú aj ludia s inými kultúrnymi návykmi ci tradíciami. Ale samozrejme kazdy si tu mysli, ze sme automaticky Americania a ze mame vrecka vypchate peniazmi... nuz no!
Nas byt je dost studeny, pretoze v Mexicu neexistuje kurenie, a ked sa pozriem z okna a vidím tam ludí v saloch a kabatoch, mam pocit, ze som sa preniesla do pocasia u nas… Ale nie, to len Mexicania nedokázu strávit tych studených 26 stupnov ba i viac co tu mame a chodia zababuseni. I ked rozdiely medzi dnom a nocou sú tu markanté a citelné. No a do toho vsetkeho vybehneme my v krátkych rukavoch a zmurime oci pred tým ukrutne silným slnkom, ktoré sa dá jedine prirovnat tomu, co svieti na horách. Ved si len predstavte, ze byvate na Gerlachu – totiz Ciudad de Mexico lezí vo výske viac ako 2400 m.n.m, cize i vacsia kopa odpadu v meste je v konecnom dosledku vicia ako nas Gerlach.
Dvere nasej bytovky nás vyplujú rovno na ulicu, kde sa uz nedá ubránit tomu preukrutnemu hluku z áut, policajných klaksónov ci slovám poulicných predavacov zo stankov, ktoré lemujú takmer kazdú ulicu az k vstupu do metra, lebo tam je vzdy najvyssi pocet potencialnych klientov. A ked vase vnemy odolajú vsetkym dobrotkam a medzi napálenými CD ci DVD ckami (pura pirateria) nenajdete co hladáte, zhltne vás metro. Spomínala som uz, ze je to lacne cestovanie ale mate smolu ak ste na vytazenej linke. Vtedy pomoze ak vase telo nie je moc priestorove rozlozené . Zaujimave je obrazkove znazornenie stanic metra, ktore ma pomoct negramotnym indianom- cize namiesto nazvov sa orientuju podla obrazkov! Opat aby sa pomohlo zenam, existuje pre ne specialny pristup k vlaku aj spolu s detmi aby sa nemuseli tlacit s chlapmi. A vsetko to kontroluje policajt, takze ak ste muzskeho pohlavia resp. vzhladu, nemate sancu tam prejst. Ked uz sa teda podari nastupit a nájst aj sposob ako udrzat rovnováhu, ohlusí vás strasne hlasná hudba prípadne rytmicky sa opakujúci pokryk nejakého cestujúceho. A zase sa vám raz potvrdí, ze hora prisla k Mohamedovi, pretoze priamo vo vlaku metra vám predajcovia ponúkajú slágre typu música romántica, alebo DVD pre deti (samozrejme original)…dostanete kupit zuvacky, zarucene lieky na vsetky neduhy a ak vám chýba diár do práce, tak v metre ho urcite kúpite. J
A potom vyjdete na cerstvy vzdúsik a hor sa pozorovat ludí. Castokrat sa vam moze stat, ze stretnete ludi s rúskami na tvári – nejde o ziadny tajny biologicky teroristický útok- jednoducho sa len chránia pred oblakom smogu, ktorý sa neustále vznása nad ich hlavami..vlastne aj nad mojou. Doktor nasej znamej z ambasady cynicky poznamenal, ze vo vzduchu sa tu doslova vznasa 820 ton susených hovien! Takze tie potvorky baktériovité nie sú len vo vode, ale aj vo vzduchu… odvtedy co to viem, moc kludne nespávam!
V uliciach casto vídat mladé mamicky, ktoré nosia svoje bábatká na rukách, zababusené v dekách, ale u ziadnej som nikdy nevidela kocik. Ked si clovek zvazi, vsetky tie psychologicke clanky co kedy cital, dalo by sa povedat, ze dieta je tu stale pevne priputane k matke, co by malo byt skvelé pre rozvoj jeho osobnosti i charakterových vlastností. Potom sa ale treba pozastavit nad tým, preco je tu tak vela criminality a preco tu v spolocnosti vladne “machismo”. Pravda je taka, ze akonahle su deti schopne sa o seba postarat, cize vo veku okolo 5 rokov, matky ich vychovu a socializaciu prenechávajú ulici, susedom, rovesníkom…kde hladajú svoje nové vzory. Toto je zrejme prípad sociálne slabsích rodín i ked tie bohaté odkladajú svoje deti k svojim “muchacham” (nieco ako aupair) z radu prostého ludu a tie sa o ne staraju a ich spravanie im ma byt prikladom! Nuz, snad je toto problemom len vo velkych mestach i ked “machismo” citit vsade a zeny su odsuvane na druhu kolaj…
Na zaver uz len tolko, ze Mexicania sú urcite prvý na svete v spotrebe gélu na vlasy (co mam moznost detailne skumat v metre, kedze som vyssia) a v pití Coca-Coly tiez nezaostávajú… a pijú ju vsetci od malych detí az po seniorov. Nuz, ved ich súcasný prezident bol kedysi generálnym v Coca-ColeJ
Takze ak by ste, drahí moji, chceli obchodovat, treba sem dovázat gél…..)
A este dobra rada na zaver – ak vám bude Mexican tvrdit, ze nieco trocha stípe, zarucene vam to spraví diery v zaludku a ked tvrdí ze to stipe, tak sa toho ani nechytajte – je to zarucená samovrazda!

P.S. fotky by som sem rada natiahla ale nechcela som sposobit kolaps siete a tym nejaky medzinarodny skandal...;))) Ale skusim to

vylet na baziliku alebo trochu mexickej religiozity

2007-10-28T20:44:00.000+01:00

Vo stvrtok, den po mojom prilete sme si naplanovali vylet do baziliky Panny Marie Guadalupskej, ktora je patronkou Mexika. Vy co ste z toho robili skusku u dr. Hluska nemusite dalsie riadky citat :))) Katolicka cirkev mala na vyvoj mexickej spolocnosti velky vplyv v poslednych dvoch storociach, pricom takmer 90% Mexicanov je katolickeho vyznania. Mozem vam sice povedat ze vztahy cirkev kontra stat boli velmi dlho napate, na margo coho staci spomenut 20. roky minuleho storocia, kedy tzv. Cristeros (katolicki povstalci) vypalovali vladne skoly, spachali atentat na vtedajsieho prezidenta atd. a to vsetko preto, lebo cirkev dokazala hromadit peniaze a vlastnicke vztahy rychlejsie ako stat! Na oplatku vladne oddiely drancovali kostoly pricom az v roku 1992 Mexiko nadviazalo diplomaticke styky s Vatikanom. Keby ste sa ale presli ulicami Ciudad de Mexico ale aj inymi castami Mexika, mali by ste pocit, ze toto nabozenstvo je tu odjakziva a ze Mexiko je od svojich pociatkov bastou krestanstva.
A kedze je Nuestra seňora de Guadalupe ( Naša pani Guadalupská) najvýraznejším cirkevným symbolom Mexika, neodmysliteľnou súčasťou pobytu v D.F. je návšteva jej baziliky na hore Tepeyac. Guadalupana je čierna Madona , ktorá sa v roku 1531 zjavila domorodému Mexičanovi Juanovi Diegovi. Kopec, na ktorom sa mu zjavila sa volá Tepeyac a pred príchodom Španielov, bol zasvatený bohyni matke Tonatzin, takže sa Guadalupana stala spojivkom medzi domorodým náboženstvom a katolicizmom. Dnes je patrónkou celej zeme a patrí jej aj titul Cisárovna oboch Amerík a jej obraz je všadeprítomný či už hovoríme o autobusoch, pouličných stánkoch alebo masiarstvach. 12. decembra sa oslavuje deň jej zjavenia a do baziliky sa konajú dlhé púte, kam ľudia putujú zo všetkých kútov Mexika, pričom niektorí časť cesty prejdu po kolenách. Tento deň sa však chystáme stráviť na dedine aby sme videli aký rozmer nadobúdajú jej slávnosti u ľudí, ktorí do baziliky neputujú a vzdávajú jej hold v rámci svojej dediny alebo domácností.

Bazilika Guadalupany je miesto, ktoré je nabité zvláštnou energiou. Mexičania, a nielen oni tam stále cítia prítomnosť bohyne matky Tonantzin. Boli sme tam vo štvrtok a v čase kedy sme predpokladali, že tam nebude až tak veľa ľudí ale aj tak bolo miesto zaplnené ľudmi, ktorí jej prišli vzdať úctu alebo prišli na omšu, ktorá sa tam slúži celý deň. Samotná bazilika nie je nejak architektonickým veľdielom ale energie ktorá z toho miesta ide, by spravila aj z maštale posvätné miesto. Uvažovala som nad tým, či si tí ľudia berú dovolenku aby tam prišli v čase obeda v bežný deň v týždni, alebo či vôbec chodia do práce... a či tie prenádherné kytice, ktoré jej nosia stoja toľko čo u nás. Lebo keď si to logicky zvážite že ste priemerný občan Mexika, ktorý ma presne prerátané každé peso, tak taká kytica, za ktorú by ste u nás zaplatili hotový majland, je pre nich veľkou obetou. A presne také bukréty tam všetci nosili...niektorí šli po kolenách a modlili sa, niektorí šli v sprievode s celou procesiou, rodičia niesli deti aby ich zoznámili s ich patrónkou...
Jediná vec, ktorá mi na tom posvätnom mieste pripadala veľmi zábavná, boli zametačky a zametači, pretože celé Mexiko je posadnuté leskom a vyleštenými plochami, na ktorých sa potom idete zabiť. Takže si predstavte že stojíte v bazilike, celé to posvätno vás objíma a neviete, ktoré vnemy máte skôr zapojiť a zrazu vám búcha do nôh nejaký ultra veľký mop, na ktorého konci stojí útla postavička s nejakým bližšie nešpecifikovateľným výrazom a zametá a zametá. Najskôr mi to prišlo zábavné lebo boli všade kam som sa pohla ale nakoniec rozpamatajúc sa na predkolumbovské obdobie, ženy na pozícii zametačiek poberali veľkú úctu a týmto slúžili svojím bohom. Len netuším, či je to tak aj teraz alebo si len riešia neutešenú životnú situáciu.
A tak sme spolu s Radom vošli do priestoru pod bazilikou, kde je umiestnený originál obrazu čiernej Guadalupany, ktorá sa zjavila v spomínanom roku 1531. Aby som vás dostala "do obrazu" nejde o obraz na plátne ale na vnútornej strane plášta Juana Diega. Keď si predstavíte celý ten príbeh, ktorý za tým vyobrazením stojí a že stojíte pod ním a okolo vás sú ľudia, ktorí sa pred ním skláňajú, to miesto sa vám musí dostať pod kožu.

Na mieste kde je bazilika sa nachádza aj socha bývalého pápeža, ktorý sa tu tiež teší veľkej úcte. Prezident Fox dokonca ľudu venoval aj papamobil, v ktorom sa tu pápež vozil, keď 5x navštívíl Mexiko. Zdá sa, že nového pápeže potichu ignorujú alebo teda nie veľmi reflektujú.
Vedľa baziliky su obrovské slnečné hodiny, skonštruované ako orloj, kde sa odvíja celá scéna zjavenia Guadalupani Diegovi. V rámci baziliky je aj múzeum Giadalupany, ktoré sme si nenechali ujsť... dostala ma hneď chodba pri vchode, ktorej steny boli lemované ďakovnými maľbami ľudí, ktorí Gudalupane ďakovali za vyzdravenie, za pomoc v ťažkých chvíľach. Miestami by sa za tie maľby nemusela hanbiť ani Frida Kahlo... A ďalšou prekvapujúcou vecou boli výjavy kedy Boh maľoval na plátno Guadalupanu, čiže keď si to rozmeníte na drobné znamená to, že je mu v Mexiku nadradená, a to riadne. (tým, ktorí sa tešia na správy o ňiňo Jesus de futbol čiže futbalistovi a iných vyobrazeniach asi ešte neulahodím, lebo som na nich nenarazila).
Veľmi dôležitou súčasťou tohto miesta sú verejné záchodym ktoré stoja dve pesá. A ak tieto dve pesá nemáte, tak máte smolu... Ja som mala teda veľmi veľké problémy aby tam moj močový mechúr tak súkromne neskolaboval ale Rado letel nakúpiť nejaké suveníry rýchlo aby rozmenil bankovky a aby mi mohol slávnostne odovzdať 2 pesá a ja som mohla raketovou rýchlosťou letieť a zachrániť svoj močový mechúr:))) Základ je mať drobné...a to všade.

A nakoľko je mi môj mechúr veľmi vzácny, musím aj teraz končiť... :)))
muchos besitos y abrazos...

kauza doprava v ciudad de mexico

2007-10-28T19:54:00.000+01:00

Plna dojmov z prepravneho systemu v Ciudad de Mexico sa s vami musim podelit o svoje dojmy... kazdy den zazivam zachvaty smiechu v metre i ked uz som si pomaly zvykla. I ked si od toho asi zase rychlo odvyknem lebo uz zajtra sa vydavame na put mimo Ciudad de Mexico, a teda do Santa Clary a konecne sa snad preladime na vyskumnu naladu...

Hned v prvy den svojho pobytu tu som mala moznost vyskusat vsetky produkty prepravneho systemu, ktore D.F. (distrito federal) ponuka... Zacalo sa to spominanym metrom na ktorom je uzasne to, ze vas to vozi len za 2 pesa, pricom sa mozete vozit kolko chcete a listok vam prestava platit az ked vyjdete z metra. Miestami ide v Mexiku metro aj po zemi a nadobuda formu vlaku... mozem vam povedat, ze to bolo krasne ked sme jazdili ponad vsetky tie ulicky a ulice a trhy a domcuriky... Linky su tu velmi prehladne a clovek sa nejak extra nemoze stratit, i ked na prestupnych staniciach je to zabava, pretoze sa tam nachodite aj pol kilometra i viac, kym prejdete k miestu svojho prestupu. Co ma velmi prekvapilo, bola napriklad stanica metr Pino Suarez, kde sa vam len tak z nicoho nic vynori pred ocami mala kruhova pyramida... zachovala, udrziavana aby boli vsetci patricne hrdi na pohnutu minulost svojho naroda... Hned vedla za sklom najdete maketu Tenochtitlanu a vsetko krasne neporusene - ani len naznak nejakeho vandalizmu alebo ineho likvidacneho prejavu a to v meste, ktore ma asi 20 milionov obyvatelov a teda bieda je tu viditelna i citelna.

Ked sme v spominany den cestovali k Estelle neboli sme si celkom isti, kde to vlastne byva... tak sme pokladali za rozumne riesenie, ze si po vystupe z metra vezmeme taxik. V D.F. chodia dva druhy taxikov- jedny maju zelenu alebo bielo-zelenu farbu a druhe, ktore su vraj bezpecnejsie s licenciou, maju farbu cerveno bielu. Aby ste si nemysleli, ze to bude nejaky luxus co sa zariadenia a priestoru tyka. Vy co mate cez 1,80 metra sa budete naramne bavit, ked vas posadia do maleho volkswagena "chrobaka" lebo tych tu jazdi neskutocne vela -koniec koncov sa tu, v mexiku, chrobaky vyrabaju. Tak sme si stopli taxik a podho na zazracnu jazdu. Rado mu zadal adresu a zatial co sa oni rozpravali o futbale a nejakych novych mexickych futbalovych bohoch ja som sa s uzasom pozerala na to ako sa tu porusuju vsetky pravidla cestnej premavky. Ciudad de Mexico je obrovske a preto je tu cesta 5prudova... jazdi sa tu sice asi tak 50tkou, lebo rychlejsie sa kvoli tomu kvantu aut neda, ale miestami som mala pocit, ze sa treba zacat modlit a rekapitulovat prezity zivot. Napriklad po 10 tej vecer neplati pre nikoho cervena na semaforoch, samozrejme len vtedy, ked ide auto. Nevravim ze vtedy treba zastat ale urcite sa mu treba sikovne vyhnut. A napriklad pre zeny-soferky, tu cervena vobec neplati, pretoze sa lahko moze stat, ze ked zastanete na cervenu, vas niekto moze prepadnut, nakolko je tu velka kriminalita.
Tak nas nas taxikar viezol a viezol a ked sme tam uz sedeli polhodinu a on stale nevedel kde je nasa ulica, tak sme asi 4krat zastavili a pytali sa na cestu, nakoniec to nasiel. Ale ake bolo nase prekvapenie, ked sme cestou spat od Estelly zistili, ze s nami riadne vybabral, pretoze sme zistili, ze ta cesta sa dala prejst za 10min pesi a nie 35minut taxikom skratkou cez Tokio. A teraz sa mozete zamyslat nad tym, ci nam to spravil naschval alebo fakt netusil, kde ma ist! Ale taketo nahody sa nam tu stavaju casto...preto stale neviem co si mam o tych mexicanoch mysliet.

No a cestou spat od Estelly sme si vzali este jeden dopravny prostriedok, ktory je nieco ako fakt maly autobus a vola sa pesero. Zastavia vam na zamavanie len musite vediet smer, ktorym idu. A opakujem, ludia ktori maju 1,80metra sa tam moc nevystru :))) No a kedze je tu doprava aka je, dost casto sa stava, ze dojde k nehode, ked pesero zrazi chodca... Velmi krute je to, ze mozete byt radi ak vas zrazi a hned vas to zabije! Znie to sice desivo ale potvrdilo mi to viacero ludi, ze ak este nie ste po zrazeni mrtvy, pesero si na vas naspat nacuva a dokonci svoju pracu. Tento cin ma jednu velmi jednoduchu pricinu - ludia tu nemaju peniaze aby platili niekomu nemocnicu a sudne trovy a tak radsej toho cloveka dorazia. A rodina mrtveho cloveka nepoda zalobu, pretoze ani ti nato nemaju peniaze. Takze mozete byt radi, ked vas niekto zoskrabe z cesty a pochova... Tolko k mexickej realite... :(

Takze asi takto vyzera nase cestovanie v Ciudad de Mexico, z ktoreho zajtra odchadzame do Puebly a odtial do Santa Clary k Indianom.

viva la mexico!

2007-10-25T16:51:00.000+02:00

tak som dorazila... uplne dorazena, unavena z dlhych hodin sedenia v lietadle..ale zvladla som to... dokonca som stihla v madride aj prestupit a zvladnut sok, ze nemaju pre mna miesto v lietadle a aj imigracneho uradnika v mexicu som asi ocarila..lebo sa velmi nezaujimal o to co sem idem robit a povedal mi len carovnu frazicku: bienvenido en Mexico! Psychicky som sa pripravovala na stratenu batozinu a na zradne semafory a zlych colnikov...ked tu zrazu...avsak...batozina dorazila okamzite, na semafore mi zasvietila zelena a ja som cela zmatena vpochodovala na mexicku podu, pricom mi s taskou pomahali tusim nejaki policajti mexicki... na na pobavenie!! A potom som uz zbadala Rada...tak som vedela, ze som uz " za vodou"... Na Mexicu je zaujimave to, ze letisko je takmer v centre mesta, cize sme nemuseli chodit dlhe kilometre kym sme do mesta dosli. Aj teraz pocujem, ako ponad nas lietaju lietadla.. No ale moj najvacsi sok prisiel v metre. Nakolko je nas byt v Mexicu na dost vytazenej linke ruzovej, nechapem ako sme sa vobec do toho metra narvali...Rado tahal mna, a ja velku tasku...a vnutri som sa drzala Radovho goliera, on sa drzal klimatizacie, ktora nefungovala a mne na nohe stali zo traja mexicania... a pri tom vsetkom som sa tam citila ako nesmierny obor so svojimi 168cm, lebo vsetci su tu strasne malicki...hehe....Metro bolo tak pretazene, ze to co nam malo trvat 15min, trvalo vyse pol hodiny, pretoze stale zastavovalo v tuneloch kde bolo asi 500stupnov... S vystupovanim to bolo este horsie, lebo to sme sa normalne museli tlacit hlava, nehlava... tym ludom bolo uplne jedno ze chcete vystupit... skoda, ze si neuvedomili, ze budu mat dalsie dve miesta za nas dvoch. nakoniec sa rado pretlacil, mna tahal za sebou, ale potom sa to nejak cele zavrelo, ako more za MOjzisom a moja taska, ktoru som stale drzala pevne za usi, zostala vo vagone zakliesnena medzi ludmi... tak som zacala tahat ako besna, rado tahal mna...a nakoniec to povolilo. Tot moja prva polhodina v Mexiku.:))) no a potom sme stastne dosli na byt a ja som sa zvalila do postele a spala som...
Poobede sme sa vybrali na navstevu k Radkovej znamej Estelle a jej synovcovi Ilychovi (jeho otec bol velky socialista a dostal meno po Leninovi), ktory sa zucastnil na nedavnej expedicii s Milanom Kovacom po Hondurase a Guatemale a tak... No a tu zacina dalsia kauza, ktora sa nazyva mexicke taxiky. Ale to vam napisem az nabuduce...teraz utekam zase na metro a potom obzerat krasy mesta mexickeho... hasta luego!

starnem..??

2007-10-22T09:07:00.000+02:00

dnes ráno som sa zobudila, mysliac si, že je to posledné slovenské ráno v tomto roku...
Hrdo som sa pozrela na svoj ekonomicky zbalený ruksak... aj tentokrát dúfam, že neťahám so sebou zbytočnosti..i keď pravda sa ukáže v Mexiku.

A tak som sa vybrala rozlúčiť sa s mestom a s prácou, keď tu zrazu av3ak...
Zazvonil mi telefón a ozval sa hlas z cestovky aby ma uistil, že odlietam ZAJTRA a nie DNES... neskutočný šok som v tom momente zažila i keď som si pravdupovediac vydýchla, že som to zistila teraz a nie v noci na Schwechate...
A tak teraz neviem čo s voľným časom... repelent už mám, veci krásne pobalené...úspešne sa vyhýbam bacilom - tak dúfam, že to už do zajtra vydržím!

Drahí moji, sľubujem vám, že zajtra snáď konečne opustím pôdu slovenskú a budem písať už len z Mexika..kde je krááásnych 26 stupňooov.... síce vo vode sú baktérie ale dá sa s tým žiť.
Pre istotu sa idem ešte pozrieť na tú letenku... dúfam, že som nemala letieť včera!

P.S: Nedá mi nepripísať ešte jednu informáciu a to, že som od dnešného dňa prenajala našu izbu, lebo som si myslela, že už budem na ceste do Mexika... snáď budem mať kde spať!!!

pripravy

2007-10-19T08:46:00.000+02:00

Cestovateľ Livingstone raz povedal, že pôjde hocikam len nech je to dopredu...
Tak sme sa v tomto duchu vydali na cestu do Mexika... nech nás to niekam posunie a
podľa možnosti, nech je to dopredu.
Rado odcestoval pred necelým týždňom a po nemalých problémoch nakoniec predsa len pristál v zemi mexickej... a i ked bez batožiny vybral sa objavovať Mexico city, z ktorého aj tak veľa nevidieť, kvôli hustému oblaku dymu. Čo už, Mexico city je asi jediné mesto na svete, kde reálne vidíte čo dýchate:) Katalyzátor je v Mexiku asi neznámy pojem!

Predtým, než vstúpite na pôdu Mexico city musíte sa však vysporiadať s mexickými colníkmi, ktorých škála nálady sa pohybuje od arogancie až po totálnu ignoranciu. No a keď si zoberiete, že váš pokojný prechod colnicou závisí od jedného semafóru a farby, ktorá na ňom zasvieti tak... Čiže keď vám zasvieti zelená, tak vás ignorujú a vy môžete prejsť s čímkoľvek v ruksaku... a keď zasvieti červená, tak bohužial celý obsah ruksaku ide von a čo sa im nepáči zoberú... takže ak nechcete prísť o obľúbené bylinky, koreniny..tak si ich tam nedávajte. Prípadne, ak sa vám stratí batožina máte o problém menej, lebo vám nemajú čo skontrolovať... :)))))

Kým Rado čakal dva dni na batožinu, oblečný stále v tom istom (len dúfam, že nie v tom polartecu v ktorom odišiel) nakúpil takmer za vatikánsku menu skvelé pramene zo 16. storočia. Keď si vezmete že jedna stála 120 korun...tak to bolo fakt skoro zadarmo. Na jednom z hlavných námestí Mexica, na Zócalo, sa totiž konal veľký trh kníh. Menom Zócalo by sa malo označovať každé hlavné námestie v mestách Mexika, takže toto má názov aj Plaza de la Constitución.
Toto námestie je údajne druhým najväčším na svete hneď po Červenom námestí. A zároveň je to to slávne námestie, kde sa nachádzajú ruiny aztéckeho Templo Mayor, ktorý bol zničení Španielmi. Výstavba tohto ceremoniálneho centra sa začala v roku 1375 v tvare pyramídy a dnes sa jej ruiny nachádzajú len niekoľko metrov od preplnených ciest mesta Mexica.

No a o tomto všetkom sa mi zatiaľ len sníva kým si balím veci a preberám a vyberám čo sa mi hodí a čo nehodí, v čom môžem pobehovať medzi Indiánmi a v čom nie... a keďže som zabudla kúpiť repelent, tak sa lúčim a čoskoro sa ozvem... Snáď už z Mexica! :))))